Slovenský čuvač

FCI skupina
Plemeno Slovenský čuvač sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1 pod číslom 142.

Pôvod
Slovenský čuvač sa na Slovensku choval dávno, spočiatku pod názvom Tatranský čuvač. Na začiatku 20. rokov bol celkom rozšírený, v 30.-tych rokoch sa začalo s jeho vývozom do Poľska a Nemecka. O šľachtenie a rozširovanie tohto plemena sa zaslúžil prof. Hrúza, ktorý vytvoril základ jeho organizovaného chovu v Československu. V roku 1933 vznikol spolok chovateľov tohto plemena, ktorý sa stal členom FCI. Počas nemeckej okupácie došlo k stagnácii v chove slovenského čuvača, v 50.-tych rokoch však došlo k jeho obnove. V roku 1965 bol uznaný za samostatné plemeno a následne bol vydaný jeho štandard. Plemeno však bolo premenované z Tatranského na Slovenského kvôli možnej zámene s podobným plemenom z Poľska.
Pôvodne sa Slovenský čuvač využíval ako pastierske plemeno, v súčasnosti sa využíva ako strážny a spoločenský pes.

Popis
Slovenský čuvač je mohutný pastiersky pes obdĺžnikového formátu. Jeho chrbát je pevný, hrudník má s dobre klenutými rebrami, brucho vtiahnuté. Končatiny sú rovné. Hlava čuvača je mocná, podlhovastá, s tmavými hlbokými očami, tmavým ňufákom a vysoko nasadenými ušami. Chvost čuvača je nízko nasadený, v pohybe je nosený zahnutý  oblúku nad úrovňou chrbta. Srsť je hustá, s mäkkou podsadou, najčastejšie bielej farby, žltkastý nádych či škvrn y sú neprípustné.
Priemerná váha Slovenského čuvača – psa je okolo 36 – 44 kg, fenky 31 – 37 kg.
Priemerná výška Slovenského čuvača – psa je 62 – 70 cm, fenky 59 – 65 cm.

Povaha Slovenského čuvača
Slovenský čuvač je pokojný pastiersky pes, pre ktorého je charakteristická samostatnosť, vytrvalosť a prirodzená odolnosť voči klimatickým podmienkam. Voči svojmu pánovi a jeho rodine je oddaným a verným spoločníkom, k cudzím sa správa ostražito až nedôverčivo. S deťmi si rozumie dobre, musia však rešpektovať skutočnosť že je to živá bytosť a nie hračka.

Starostlivosť o Slovenského čuvača
Slovenský čuvač potrebuje pravidelné prečesávanie a ošetrovanie srsti, ktorá má tendenciu splietať sa. Kúpeme ho podľa potreby. Dôležité je tiež dbať o čistotu jeho uší i očí.

Zdravie
Slovenský čuvač môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, inak uňho neboli zistené nejaké vážnejšie ochorenia.
Dožíva sa priemerne približne 11 – 13 rokov.

Výchova
Slovenský čuvač potrebuje dôslednú a trpezlivú výchovu odmalička. Dôležité je naučiť ho základnej poslušnosti. Pri výchove sa vyhýbame fyzickým trestom, ktoré majú nepriaznivý vplyv na psa a jeho psychiku. Oveľa účinnejším prostriedkom je systém pochvál a odmien.

Život s plemenom Slovenský čuvač
Toto plemeno sa najlepšie cíti vonku, v prírode, v jemu prirodzenom prostredí. Potrebuje slobodu a voľnosť. Odporúča sa chovať ho pri dome v koterci, nie však na reťazi. Miluje dlhé prechádzky a rád si tiež zapláva. Odporúčanými športami sú preňho agility a aport.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: dogspsy.estranky.cz, dogbreedinfo.com

Sibírsky husky

FCI skupina
Plemeno Sibírsky husky sa v FCI nachádza v skupine 5, v sekcii 1 pod číslom 270.

Pôvod
Sibírsky husky bol dlhú dobu známy iba na Sibíri, kde ho východosibírsky nomádsky kočovný národ Čukčov využíval ako pracovného, strážneho, záprahového a pastierskeho psa. Začiatkom 20. storočia ho obchodníci s kožušinami priviezli na Aljašku, kde získal svoju dnešnú podobu. Pre svoju vytrvalosť, rýchlosť a dobrú ovládateľnosť si tu veľmi rýchlo získal obľubu. Preslávila ho udalosť v roku 1925, kedy bolo treba urýchlene priviesť z Anchorange do Nome sérum proti záškrtu. Bolo však veľmi nepriaznivé počasie a jediným možným riešením bolo previezť ho prostredníctvom psieho záprahu, ktorý to zvládol prejsť 674 míľ za 7 dní.
Sibírsky husky sa v súčasnosti využíva naďalej ako záprahový pes, stal sa však i obľúbeným rodinným psom a spoločníkom.

Popis
Sibírsky husky je stredne veľký vlkovitý záprahový pes s mohutným telom kvadratického formátu, stredne dlhým, rovným, svalnatým chrbátom a hlbokým hrudníkom, siahajúcim po lakte. Jeho predné končatiny sú rovné, rovnobežné s lakťami, zadné končatiny sú takisto rovné, rovnobežné so stehnami. Má stredne veľkú hlavu, primeranú veľkosti tela, so zaobleným temenom, oči mierne šikmé, mandľového tvaru, v rôznych farebných odtieňoch, od modrej po hnedú, často máva každé oko inej farby. Jeho ňufák nesmie byť špicatý ani hranatý, najčastejšie býva čiernej alebo pečeňovej farby. Stredne veľké, trojuholníkové uši sú vysoko nasadené, blízko pri sebe, sú husto osrstené. Chvost je takisto dobre osrstený, v kľude ho nosí zvesený, pri pozornosti ho nosí mierne zdvihnutý nad úrovňou chrbta, v oblúku. Srsť huskyho je stredne dlhá, s hustou mäkkou podsadou. Povolené sú všetky farby, typický husky by však mal mať bielu masku na tvári.
Priemerná váha Sibírskeho husky – psa je okolo 20 – 27 kg, fenky 16 – 22 kg.
Priemerná výška Sibírskeho husky – psa je 53 – 60 cm, fenky 51 – 56 cm.

Povaha Sibírskeho husky
Sibírsky husky je veľmi živý, temperamentný pes, so silnou osobnosťou, ktorú získal v tvrdých podmienkach severskej prírody. Je to inteligentné plemeno, so silným loveckým inštinktom. Je výborným rodinným spoločníkom, k svojej rodine si rýchlo vybuduje silný vzťah. Deti miluje, rád sa zapojí do ich hier, musia však rešpektovať, že je to živá bytosť a podľa toho sa k nemu i správať.

Starostlivosť o Sibírskeho husky
Sibírsky husky nepotrebuje nejakú zvláštnu starostlivosť, iba pravidelne prečesať. V období pĺznutia by sme ho mali prečesávať častejšie, aby sme mu zo srsti odstránili odumreté chlpy. Treba mu pravidelne zastrihávať pazúriky a dbať o čistotu uší.

Zdravie
Sibírsky husky môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, problémami s očami, môže sa tiež uňho vyskytnúť kožná alergia.
Dožíva sa priemerne približne 12 – 15 rokov.

Výchova
Sibírsky husky potrebuje zodpovednú, dôslednú a prísnu výchovu. Treba ho naučiť prísnej hierarchii v postavení pán – pes. Dôležité je zvládnuť výcvik základnej poslušnosti. Odmalička by sme ho mali socializovať s inými psami, mačky nevie tolerovať.

Život s plemenom Sibírsky husky
Toto plemeno je prirodzene zvyknuté na prírodu a veľký priestor. Pokiaľ mu vie majiteľ poskytnúť dostatok pohybu, možno ho chovať i v meste. Odporúča sa chovať ho v rodinnom dome, pri ktorom mu vybudujeme koterec z kvalitného materiálu. Je zvyknutý žiť v svorke, potrebuje byť preto v neustálom kontakte s majiteľom a jeho rodinou, inak trpí.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar 2001, dogbreedinfo.com

Samojed

FCI skupina
Plemeno Samojed sa v FCI nachádza v skupine 5, v sekcii 1 pod číslom 212.

Pôvod
Samojed je jedno z najstarších plemien a bol pomenovaný po kočovnom sibírskom národe Samojedov, ktorí ho využívali k ťahaniu saní a pri pasení sobov. Preslávil sa svojou účasťou na prvej polárnej expedícii, ktorú zorganizovali európski vedci. Jeho srsť bola pôvodne rôznofarebná (čierna, čierno-bledohnedá, bielo-čierna), neskôr sa ustálila na ligotavej bielej farbe, na ktorej koncom 19. storočia zbohatli mnohí obchodníci s kožušinami. Vďaka nim sa však  niekoľko jedincov dostalo do Anglicka, kde sa začalo s jeho organizovaným chovom. Toto plemeno sa postupne rozšírilo ďalej do Európy a zaradilo sa medzi obľúbené spoločenské i výstavné psy.

Popis
Samojed je stredne veľký svalnatý pes s vyváženou stavbou tela. Jeho telo je silnej konštrukcie, so svalnatými končatinami. Hlava je mohutná, klínovitá, s tmavými, ďaleko od seba položenými šikmými očami mandľového tvaru. Ňufák je čierny, v zimnom období môže mierne vyblednúť. Má malé, vzpriamené uši. Charakteristickým znakom samojeda je jeho tlama so zdvihnutými kútikmi, ktorá pôsobí akoby sa usmieval. Chvost má nasadený vysoko, je husto osrstený a nosený zatočený nad chrbtom. Srsť samojeda je prispôsobená tvrdým polárnym podmienkam – pozostáva z hustej jemnej podsady, ktorá je prekrytá vrchnou krycou srsťou, ktorá je dlhšia a tvrdšia. Povolené farby sú biela, krémová alebo bielo-žltá, so strieborným zakončením.
Priemerná váha Samojeda je okolo 20 – 30 kg.
Priemerná výška Samojeda – psa je 51 – 56 cm, fenky 46 – 51 cm.

Povaha Samojeda
Samojed je inteligentný, pokojný a priateľský pes veselej a dobrosrdečnej povahy. Je veľmi spoločenský a prítulný, dokonca aj k cudzím ľuďom. Hoci sa hovorí, že ho možno využívať i na stráženie, nie vždy je spoľahlivým strážcom.

Starostlivosť o Samojeda
Samojed potrebuje pravidelnú starostlivosť o srsť, ktorú treba pravidelne prečesávať a kefovať, inak si nevyžaduje nejakú obzvlášť starostlivosť.

Zdravie
Samojed môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, diabetom, či ochoreniami očí, môžu sa uňho tiež vyskytnúť kožné alergie.
Dožíva sa priemerne približne 12 – 15 rokov.

Výchova
Samojed potrebuje dôslednú výchovu odmalička. Je to veľmi inteligentné plemeno, ktoré sa učí rýchlo, potrebuje však neustály kontakt s majiteľom, inak sa bude snažiť upútať pozornosť spôsobmi, ktoré sa majiteľovi nie vždy môžu páčiť. Nemali by sme ho nechávať dlho osamote.

Život s plemenom Samojed
Toto plemeno potrebuje veľa pohybu, do bytu sa preto príliš nehodí. Najlepšie mu bude v rodinnom dome s veľkou záhradou, kde sa môže aj vybehať aj zahrať aj ukryť pred slnkom. Miluje chlad a zimu, môže byť preto celoročne vonku. V lete mu treba zabezpečiť úkryt, v ktorom sa môže skryť i schladiť.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar 2001, dogbreedinfo.com

 

Saluki

FCI skupina
Plemeno Saluki, známe tiež ako perzský chrt, sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 1 pod číslom 269.

Pôvod
Saluki je staré plemeno chrta pôvodom z už zaniknutého arabského mesta Saluk, zo Stredného Východu. Mnohé púštne kmene ho využívali spolu so sokolmi pri love gaziel a veľkých vtákov a postupne sa rozšíril od Kaspického mora až po Saharu. Moslimovia ho v stredoveku považovali za dar od Alaha. Do Veľkej Británie sa Saluki dostal v roku 1835. Oficiálne bol uznaný v roku 1924 a jeho štandard bol vytvorený v roku 1968. V súčasnosti sa využíva ako durič a poľovný pes.

Popis
Saluki je štíhly, elegantný pes s aristokratickým správaním. Má rovný chrbát, dlhý krk a hlboký, široký hrudník. Jeho hlava je dlhá a úzka, medzi ušami širšia, veľké oválne oči sú tmavé, ňufák tmavý až čierny, dlhé uši mu visia pozdĺž hlavy. Jeho chvost je dlhý, bohato osrstený, nosený je elegantne ohnutý a zvesený. Srsť má krátku, jemnú a hladkú, na ušiach a chvoste dlhšiu a hodvábnu, visiacu v strapcoch. Vyskytuje sa vo farbách biela, krémová, béžová, červenohnedá, čierna ale i v rôznych kombináciách týchto farieb.
Priemerná váha Salukiho je okolo 30 – 40 kg.
Priemerná výška Saluki – psa je 58 – 71 cm, fenka je o niečo menšia.

Povaha Salukiho
Saluki je inteligentný, priateľský, tichý a verný pes. Svojmu majiteľovi je nesmierne oddaný, nie však prehnane otvorený. K cudzím ľuďom sa správa odmerane, nikdy však nie agresívne. Jeho silné lovecké inštinkty možno správnou výchovou udržať pod kontrolou. S inými psami si rozumie dobre, menšie zvieratá v jeho blízkosti však môžu byť ohrozené.

Starostlivosť o Salukiho
Strapce na jeho srsti treba často a opatrne prečesávať. Potrebuje tiež potravu bohatú na proteíny. Kvôli možným infekciám mu tiež treba pravidelne kontrolovať uši.

Zdravie
Saluki môže trpieť genetickými ochoreniami očí, rakovinou a tiež sa môže na slnku ľahko spáliť, predovšetkým v oblasti nosa.
Dožíva sa priemerne približne 10 – 12 rokov.

Výchova
Toto plemeno potrebuje dôslednú a trpezlivú výchovu založenú na vzájomnom rešpekte. Potrebuje sa naučiť, kto je vodcom svorky a potom bude príjemným spoločníkom a výborným strážnym psom.

Život s plemenom Saluki
Toto plemeno nepatrí do bytu, potrebuje dom so záhradou a teplo, pred zimou ho treba chrániť. Najlepšie sa bude cítiť v rodinnom dome s možnosťou výbehu na záhrade.

Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar 2001, dogbreedinfo.com

 

Rotvajler

FCI skupina
Plemeno Rotvajler sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii 2 pod číslom 147.

Pôvod
Rotvajler má predkov v latinských molosoidných psoch, ktorých na Apeninskom polostrove využívali ako pastierskych a strážnych psov. Rímske légie ich zanechali po svojom odchode v severnej Európe, kde sa začali využívať pri love diviakov. V blízkosti nemeckého mesta Rottweil sa začalo s ich krížením s miestnymi ovčiakmi, čím vznikol základ dnešného rotvajlera, ktorý sa začal využívať na zaháňanie dobytka na porážku, čím sa stal známy ako pes rottweilských mäsiarov. Od 19. storočia sa ich za týmto účelom využívalo čoraz menej a iba vďaka snahe niekoľkých chovateľov sa ho podarilo zachrániť pred úplným zánikom. V roku 1910 bolo uznané ako policajný pes.  V súčasnosti možno nájsť množstvo týchto jedincov v Európe i USA.

Popis
Rotvajler je jeden z najmohutnejších psov. Má silné, robustné telo kvadratického formátu, s rovným chrbtom, hlbokým hrudníkom a vtiahnutým bruchom. Má mohutnú hlavu s veľkou papuľou a silným nožnicovým záhryzom, stredne veľkými tmavými očami mandľového tvaru. Niektorí jedinci majú dokonca modré oči alebo jedno oko modré a druhé hnedé. Rotvajler má vysoko nasadené, visiace uši trojuholníkového tvaru, chvost sa mu kupíruje nakrátko, mal by merať približne 4 cm. Jeho srsť pozostáva zo stredne dlhej drsnej krycej srsti, ktorá prekrýva jemnú podsadu čiernej, sivej alebo červenkastej farby. Jediným oficiálnym farebným variantom v štátoch FCI je čierna s pálením, pálenie však nesmie pokrývať viac ako desatinu plochy srsti.
Priemerná váha Rotvajlera je okolo 50 kg.
Priemerná výška Rotvajlera – psa je 63 – 69 cm, fenky 58 – 63 cm.

Povaha Rotvajlera
Rotvajler je inteligentný a dobre cvičiteľný pes. Je dôstojný, vyrovnaný a odvážny, voči svojmu majiteľovi zároveň oddaný a verný. Ako typický strážny pes je voči cudzím a neznámym ľuďom agresívny. S inými domácimi miláčikmi si rozumie dobre, pokiaľ je s nimi odmalička socializovaný. Je spoľahlivým ochrancom rodiny i jej majetku.

Starostlivosť o Rotvajlera
Jeho srsť si nevyžaduje nejakú náročnú starostlivosť, treba ju však pravidelne prečesávať. Kúpeme ho podľa potreby. Opatrní by sme mali byť i pri jeho kŕmení, má totiž tendenciu k torzii žalúdka a preto by nemal dostávať priveľa jedla alebo príliš bohatú potravu, rovnako by tiež nemal po najedení skákať alebo behať.

Zdravie
Rotvajler je náchylný na bežné choroby psov, akými sú napríklad dysplázia bedrového kĺbu či už vyššie uvedená torzia žalúdka.
Dožíva sa v priemere 10 – 12 rokov.

Výchova
Toto plemeno nie je určené pre hocikoho. Musí byť vychovávané pod prísnym vedením skúseného kynológa k absolutnej poslušnosti. Pri výchove treba byť prísny, no nikdy nie násilný. Tvrdé tresty nič neriešia.

Život s plemenom Rotvailer
Toto plemeno je pomerne nenáročné, potrebuje však veľa priestoru a dostatočný výbeh, prechádzky aspoň hodinu denne. Hodí sa najlepšie do rodinného domu, no zvykne si aj na život vo väčšom byte. Môže byť celoročne chovaný vonku. Zima a chlad mu neprekážajú, no rozhodne potrebuje byť v blízkom vzťahu s majiteľom. Iba blízky vzťah s majiteľom vie z rotvajlera spraviť dobrosrdečného psa s dobrým charakterom.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar 2001, dogbreedinfo.com

Rodézsky ridgeback

FCI skupina
Plemeno Rodézsky ridgeback sa v FCI nachádza v skupine 6, v sekcii 3 pod číslom 146.

Pôvod
Rodézsky ridgeback pochádza z Afriky, pravdepodobne zo Zimbabwe. Jeho meno je odvodené od pásu srsti (ridž), ktorý mu na chrbte rastie v protichodnom smere. Jeho predkovia majú pôvod v Kapskej kolónii v južnej Afrike, kde došlo k ich kríženiu so psami miestnych usadlíkov a poľovnými psami Hotentotov, od ktorých získali ridže. Využívali sa na vystopovanie koristi a jej zahnanie k lovcovi. Keď prišli v 16. a 17. storočí do Afriky holandskí Búri, Nemci a Hugenoti, priviezli si so sebou vlastných pracovných psov, ktoré však nedokázali prekonať podmienky afrického kontinentu, preto ich skrížili s domorodými psami s ridžom. V záujme zlepšenia jeho vlastností i vonkajšieho zjavu boli neskôr prekrížení s osvedčenými európskymi plemenami, ako napr. s mastifom, nemeckou dogou, či anglickým chrtom, ich typický ridž však nevymizol. Začiatkom 20. storočia sa chovatelia rozhodli toto plemeno zjednotiť. V roku 1922 vytvoril F. R. Barnes z Bulawaye v Rodézii prvý štandard tohto plemena, pričom vychádzal zo štandardu jeho najbližšieho príbuzného – dalmatínca. Tento štandard bol v  roku 1926 uznaný Juhoafrickou kynologickou úniou.
V súčasnosti sa využíva ako spoločenský, záchranársky a poľovný pes.

Popis
Rodézsky ridgeback je silný, svalnatý pes atletickej postavy kvadratického formátu, s rovným chrbtom, na ktorom má ridž, s hlbokým hrudníkom, vtiahnutým bruchom a zaoblenými bedrami. Hlavu má typickú duričskú, s tmavými očami mandľového tvaru, tmavým ňufákom s dlhším stopom a s priliehajúcimi, stredne veľkými, vysoko nasadenými ušami. Jeho chvost je stredne dlhý, pri koreni silný, je nosený zvesený, nikdy nie zatočený. Jeho srsť je krátka, hustá, hladká a lesklá, najčastejšie pšeničnej až červeno-pšeničnej farby. Prípustné sú biele znaky na hrudi a na prstoch, rovnako tiež čierna maska. Rozsiahlejšie biele alebo čierne osrstenie je však nežiaduce.
Priemerná váha Rodézskeho ridgebacka psa je 36,5 kg, fenky 32 kg.
Priemerná výška Rodézskeho ridgebacka – psa je 63 – 69 cm, fenky 61 – 66 cm.

Povaha Rodézskeho ridgebacka
Rodézsky ridgeback je dôstojné, inteligentné a odvážne plemeno. Voči cudzím ľuďom je nedôverčivý. Ako lovecký pes je úplne odlišný od ostatných. Pracuje samostatne, intuitívne a predovšetkým strategicky. Občas sa môže zdať, že pri jeho častom zastavovaní sa stráca stopu, je to však stratégia. Počas lovu je silne viazaný na svojho majiteľa. Výborné uplatnenie má ako záchranársky pes. Je veľmi spoločenský, kontakt so svojou rodinou je preňho veľmi dôležitý. Svojmu majiteľovi a jeho rodine je oddaný a považuje za povinnosť chrániť ju vždy a všade. Miluje slobodu a voľný pohyb, vďaka svojej rýchlosti a obratnosti sa hodí na rôzne druhy športov, napr. agility, dostihy, či Lure Coursing. Je to spoľahlivý strážca, spoločník a skutočný rodinný priateľ.

Starostlivosť o Rodézskeho ridgebacka
Ridgeback je mimoriadne čistotné plemeno, starostlivosť o jeho srsť je minimálna. Dôležitá je správna a vyvážená strava, osvedčila sa špeciálna granulovaná strava určená pre rýchlo rastúce šťeňatá veľkých plemien. Nesmieme ho však prekrmovať, pretože má sklony k obezite.

Zdravie
Jedná sa o pomerne zdravé  plemeno, s výnimkou dysplázie bedrového kĺbu uňho neboli zistené nejaké vážnejšie ochorenia.
Dožíva sa priemerne približne 10 – 12 rokov.

Výchova
Jeho výchova si vyžaduje citlivé a trpezlivé vedenie, najmä v období dospievania. Je veľmi bystrý, učí sa rýchlo a prirodzene. Rozhoduje sa samostatne, občas potrebuje čas na rozmyslenie, častokrát sa rozhodne až prekvapivo múdro. Svojmu pánovi chce byť partnerom, ich vzťah by mal byť založený na vzájomnom rešpekte a porozumení.

Život s plemenom Rodézsky ridgeback
Toto plemeno potrebuje veľa priestoru, nehodí sa preto do bytu. Nie je to však kotercový pes, potrebuje byť neustále v blízkosti svojej rodiny. Potrebuje pravidelný výbeh a prechádzky. Hodí sa pre aktívnych, športovo založených ľudí, ktorí majú dostatok času na jeho výcvik a vedia mu zabezpečiť voľný pohyb v prírode a šport, pri ktorom si môže vybiť energiu. Odvďačí sa im za to svojou oddanosťou a láskou a bude im najlepším priateľom na svete.

Zdroj: www.rr.sk, www.ridgeback.sk

 

Pointer

FCI skupina
Plemeno Pointer, známe tiež ako stavač, sa v FCI nachádza v skupine 7, v sekcii 2 pod číslom 1.

Pôvod
Plemeno Pointer vzniklo v Anglicku približne v 17. storočí. Jeho predkami boli francúzske a španielske duriče, ktoré boli do Anglicka privezené britskými dôstojníkmi z Pyrenejského polostrova a následne krížené s anglickými psami, až vznikol dnešný pointer. Začiatkom 20. storočia sa začali pointre vyvážať z Anglicka do celej Európy, kde si veľmi rýchlo získali popularitu a stali sa jedným z najobľúbenejších poľovných plemien.

Popis
Pointer má charakteristickú štíhlu atletickú postavu s pôvabnými krivkami. Jeho telo je kvadratického formátu, s hlbokým hrudníkom siahajúcim do výšky lakťov. Chrbát je osvalený, bedrá krátke, silné, mierne klenuté. Hlava je stredne široká, s výrazným stopom. Ňufák má tmavý a vlhký, oči ani vystúpené, ani privreté, najčastejšie orieškovej až hnedej farby, v závislosti od farby srsti. Stredne veľké uši má vysoko nasadené, na konci sú mierne do špičky, priliehajú k hlave. Jeho chvost je stredne dlhý, masívny, pri koreni silný, smerom k špičke sa zužuje. Nosený je vo výške chrbta. Srsť pointera je krátka, hladká a jemná, rovnomerne mu pokrýva povrch tela. Vyskytuje sa vo farbách čierna a biela, citrónová a biela, oranžová a biela, červená a biela až hnedá vo všetkých odtieňoch, s bielymi znakmi alebo i bez nich.
Priemerná váha pointera je 20 – 34 kg.
Priemerná výška psa je približne 64 – 70 cm, fenky 60 – 66 cm.

Povaha Pointera
Pointer je vášnivý lovec, s veľkou dávkou temperamentu. Je veľmi inteligentný, trpezlivý a prirodzene poslušný, patrí medzi pomerne ľahko cvičiteľné plemená. Je to priateľský a dobrosrdečný pes, svojmu majiteľovi je oddaným a verným spoločníkom a rodine skutočným priateľom. S deťmi má veľmi dobrý vzťah. S inými psami a domácimi zvieratami si dobre rozumie, treba ho však s nimi odmalička socializovať. Ľahko sa prispôsobí novým situáciám.

Starostlivosť o Pointera
Jeho krátka srsť sa veľmi ľahko udržiava. Pravidelne mu ju treba kefovať jemnou kefou, kúpeme ho podľa potreby. Po návrate z každej poľovačky je dôležité dobre ho poutierať uterákom, aby neprechladol a takisto mu treba skontrolovať spodok labiek a uši. Je to čistotné plemeno.

Zdravie
Toto plemeno môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu alebo kožnými problémami.
V priemere sa dožíva až 13 – 14 rokov.

Výchova
Výchova pointera nie je náročná, pretože je to poslušné plemeno, mali by sme s ňou však začať odmalička a musí byť dôsledná. Dôležité ja, aby sa naučil, kto je vodcom svorky. Správnym prístupom z neho vychováte vynikajúceho loveckého psa a tiež fantastického rodinného spoločníka.

Život s plemenom pointer
Pointer sa najlepšie cíti v prírode, na voľnom priestranstve, ktoré mu poskytuje dostatok pohybu. Hodí sa do rodinného domu s veľkým pozemkom. Potrebuje dostatočný výbeh a pravidelné cvičenie a dennodenné prechádzky.

Zdroj: en.wikipedia.org, dogbreedinfo.org, Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba (Ikar, 2001)

Poľský nížinný ovčiak

FCI skupina

Plemeno Poľský nížinný ovčiak sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1 pod číslom 251.

Pôvod
Poľský nížinný ovčiak je pravdepodobne potomkom dlhosrstých horských pastierskych psov. Pred viac ako tisíc rokmi sa dostal na územie Poľska, kde bol krížený s menšími psami za účelom ochrany a zaháňania stáda. Počas druhej svetovej vojny takmer vyhynul, podarilo sa ho však obnoviť a v roku 1963 bol uznaný FCI. Pôvodne sa využíval ako pastiersky pes, no čím ďalej tým viac sa teší veľkej obľube i ako spoločenský pes.

Popis
Poľský nížinný ovčiak je stredne veľký, kompaktný, mohutne pôsobiaci pes kvadratického formátu, so silným osvaleným chrbátom a hlbokým, širokým hrudníkom. Má dobre klenuté rebrá, široké bedrá. Jeho hlava je stredne veľká, proporcionálna, vďaka bohatému osrsteniu pôsobí ťažši, ako je v skutočnosti. Oči má stredne veľké, oválne, so živým pohľadom, najčastejšie hnedoorieškovej farby. Ňufák má tmavý, s veľkými nozdrami. Má silné čeluste, so silnými zubami. Stredne veľké uši má vysoko nasadené, sú nosené zvesené. Chvost býva stredne dlhý, husto osrstený, v kľude zvesený, v afekte nosený na rôzne spôsoby. Môže sa však vyskytnúť aj prirodzene krátky, ale sa tiež kupíruje. Srsť poľského nížinného ovčiaka je hustá, bohatá, hrubšia, s jemnou podsadou. Vyskytuje sa vo všetkych farbách, znaky sú povolené.
Priemerná váha poľského nížinného ovčiaka je 18 – 20 kg.
Priemerná výška psa je približne 45 – 50 cm, fenky 42 – 47 cm.

Povaha Poľského nížinného ovčiaka
Poľský nížinný ovčiak je veľmi vyrovnaný, priateľský a prispôsobivý pes. Je aktívny, inteligentný a ľahko vychovateľný. Má výbornú pamäť. Svoju rodinu miluje a je rád, keď  môže byť neustále v jej blízkosti. Zbožňuje prechádzky za každého počasia, hodí sa preto najmä aktívne založeným ľuďom. Voči neznámym ľuďom je rezervovaný, návštevu ohlási hlasným štekaním, čím sa uplatňuje tiež ako výborný strážny pes.

Starostlivosť o Poľského nížinného ovčiaka
Jeho dlhá srsť si vyžaduje pravidelnú starostlivosť, tvrdšiu, rovnú srsť stačí česať raz za tri týždne, jemnejšiu srsť raz za dva týždne. Česaním sa zo srsti vyčesáva odumretá podsada, čím zabránime jej plstnateniu.

Zdravie
Toto plemeno je pomerne zdravé, netrpí žiadnymi závažnejšími dedičnými ochoreniami. Môže sa však uňho vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu alebo entropia.
V priemere sa dožíva 9 – 15 rokov.

Výchova
Výchova poľského nížinného ovčiaka nie je náročná, je to veľmi inteligentné plemeno, ktoré sa navyše rado odmalička učí. Má vynikajúcu pamäť, rýchlo si zapamätá nové kúsky. Jeho výchova však musí byť odmalička dôsledná. Pes sa musí naučiť, kto je vodcom svorky.
Ako pracovné plemeno sa musel v minulosti rozhodovať samostatne a rýchlo, často sa preto chce rozhodovať sám. Občas vie byť aj pekne tvrdohlavý. Správnou výchovou a vhodným prístupom z neho bude vynikajúci rodinný spoločník, ktorý tiež rád ochráni vás a váš domov.

Život s plemenom poľský nížinný ovčiak
Toto plemeno možno chovať celoročne vonku ale i vo väčšom byte. Dokáže sa prispôsobiť akémukoľvek počasiu. Pokiaľ sa ho však rozhodnete chovať vonku, treba vziať do úvahy skutočnosť, že bude treba venovať zvýšenú starostlivosť srsti, ktorá má vonku tendenciu rýchlejšie plstnatieť. Pravidelne mu tiež treba dopriať výbeh, cvičenie a pravidelné prechádzky na voľnom priestranstve.

Zdroj: ifauna.cz, petplanet.co.uk

 

Puli

FCI skupina

Plemeno Puli sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1 pod číslom 55.

Pôvod
Puli sa pravdepodobne vyvinul zo starého tibetského psa. Predpokladá sa, že z Ázie sa do východnej Európy dostali s ázijskými pastiermi počas sťahovania národov. Niekoľko stáročí sa využíval ako pracovný pes pri stádach oviec. S jeho čistokrvným chovom sa začalo v roku 1910, kedy doktor Raitsisa roztriedil a opísal všetky maďarské ovčiarske plemená. O päť rokov neskôr bol zostavený a medzinárodne uznaný prvý štandard tohto plemena. Počas druhej svetovej vojny však Puli takmer vyhynul, zachránil ho iba vývoz do iných krajín. V súčasnosti sa využíva ako spoločenský pes.

Popis
Puli sa svojím výzorom podobá na komondora, je však menší. Je to pes strednej veľkosti kvadratického formátu, pokrytý splstnatenými časťami srsti, ktoré vytvárajú povrázky. Jeho hlava je menšia, oči sú okrúhle, tmavohnedej farby, vysoko nasadené uši v tvare V mu pre husté osrstenie takmer nevidno. Je to pes pevný a svalnatý, jeho chrbát je stredne dlhý, hrudník široký, krk krátky. Chvost má bohato osrstený a nosený zvislo alebo zatočený na chrbáte. Srsť Puliho je na celom tele dlhá a hustá, môže siahať až po zem. Pozostáva z jemnejšej podsady a hrubších pesíkov. Vyskytuje sa v niekoľkých farbách, od čiernej, cez sivú, marhuľovú až po vzácnejšiu bielu, niektoré farby však v niektorých krajinách nie sú povolené.
Priemerná váha Puliho – psa je 11 – 16 kg, fenky 9 – 14 kg.
Priemerná výška Puliho – psa je 41 – 46 cm, fenky 36 – 41 cm.

Povaha Puliho
Puli je živý, šťastný pes, ktorý je zároveň veľmi inteligentný a ľahko trénovateľný. Prispôsobí sa akýmkoľvek podmienkam. Svojmu pánovi je oddaný a verný. Ak cíti, že je pán v ohrození, upozorní okolie štekotom. Je výborným rodinným psom, no neodporúča sa k malým deťom, skôr až k deťom, ktoré vedia, že pes je živý tvor a podľa toho sa k nemu treba aj správať.

Starostlivosť o Puliho
Srsť Puliho začína plstnatieť okolo jeho šiesteho mesiaca, od tohto obdobia ju treba pravidelne oddeľovať a pravidelne ho kúpať, okrem toho srsť nie je náročná na starostlivosť. Najdlhšou časťou procesu kúpania je sušenie srsti, možno ju vysúšať s fénom, čo chvíľu trvá, alebo ju nechať voľne vysušiť, čo môže trvať aj dva dni. Okrem toho mu treba pravidelne zastrihávať pazúriky a dbať na čistotu uší a očí.

Zdravie
Toto plemeno nevykazuje nejaké vážnejšie ochorenia, môže však trpieť dyspláziou bedrového kĺbu alebo očnými ochoreniami.
Dožíva sa priemerne 12 a viac rokov.

Výchova
Puli je veľmi inteligentné plemeno, nie je náročný na výchovu a výcvik. Potrebuje však majiteľa s pevnou rukou, ktorý mu ukáže, že majiteľ je pánom situácie a nie pes, inak by sa pes mohol snažiť určovať si vlastné pravidlá. Výsledkom potom bývajú poruchy správania sa, štekot, hryzenie, vrčanie a podobne.

Život s plemenom Puli
Puli sa prispôsobí akýmkoľvek podmienkam, prispôsobí sa životu v akýchkoľvek poveternostných podmienkach a rovnako sa tiež prispôsobí životu v byte či v rodinnom dome alebo na gazdovstve. Záhrada je výhodou, no nie podmienkou.

Zdroj: dogbreedinfo.com

Pudel

FCI skupina
Plemeno Pudel sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 2 pod číslom 172.

Pôvod
Pudel vznikol približne v 16. storočí vo Francúzsku a s najväčšou pravdepodobnosťou bol vyšľachtený z barbeta. Pôvodne slúžil ako poľovný pes, ktorý sa využíval na lov kačíc a vodnej zveri. Neskôr sa začalo s jeho šľachtením do viacerých veľkostí a vďaka najmenším varietám sa stali obľúbenými spoločníkmi aristokratických dám na dvoroch. Prvý štandard plemena bol vytvorený v roku 1936. Postupne sa pudel rozšíril do celej Európy i USA. V súčasnosti slúži ako spoločník a na výstavách psov má nezastupiteľné miesto.

Popis
Pudel je dobre stavaný, elegantný pes, v porovnaní s kohútikovou výškou má dlhšie telo. Jeho chrbát je krátky a harmonický, hrudník široký, siahajúci až po lakte. Brucho má mierne vtiahnuté. Jeho hlava je úmerná k veľkosti tela. Ňufák má dobre vyvinutý, jeho farba závisí od zafarbenia srsti, môže byť čierny alebo hnedý. Mandľové oči má mierne šikme položené, môžu byť čiernej alebo hnedej farby. Uši má dlhé, ploché a široké, nasadené nízko a visiace tesne pri hlave. Chvost je vysoko nasadený, obyčajne sa kupíruje na jednu tretinu alebo sa necháva celý. V pohybe je nosený šikmo zahnutý. Srsť  môže byť kučeravá, jemná, bohatá, alebo bohatá, jemná, vlnitá, vytvárajúca charakteristické šnúry dlhé minimálne 20 centimetrov.
Priemerná váha pudla – psa je 20 – 32 kg, fenky 20 – 27 kg.
Priemerná výška pudla je približne od 38 cm.

Povaha Pudla
Pudel je inteligentný a srdečný psík, s milou, priateľskou povahou. Učí sa veľmi rýchlo, má výborný talent na napodobňovanie, z tohto dôvodu zvykol byť často súčasťou cirkusových vystúpení. Niektorých možno vycvičiť i na lovenie. Svoju rodinu miluje a potrebuje byť neustále v jej blízkosti, nemali by sme ho držať vonku. Je láskyplný, hravý a veselý, výborne sa hodí do rodiny s deťmi. K cudzím ľuďom sa správa priateľsky. K iným psom a domácim zvieratám má dobrý vzťah.

Starostlivosť o Pudla
Srsť treba každý deň prečesávať a raz za 6 až 8 týždňov dôkladne ostrihať. Treba ho tiež pravidelne kúpať. Výstavných pudlov treba nechať ostrihať podľa povolených štandardov strihov – á la lion a tzv. moderný. Treba mu pravidelne zastrihávať srsť vyrastajúcu v oblasti zvukovodu a udržiavať ho v čistote, aby nedostal infekciu. Pravidelne mu tiež kontrolujeme zuby. Pudel má sklony k prejedaniu sa, preto potrebuje pravidelne dostatok pohybu a fyzických aktivít.

Zdravie
Toto plemeno má predispozíciu k viacerým dedičným ochoreniam, od ochorení očí vedúcim až k slepote, cez infekcie uší, kožné alergie po dyspláziu bedrového kĺbu.
Dožíva sa pomerne vysokého veku, v priemere 12 – 15 rokov, dokonca i viac.

Výchova
Pudel je veľmi inteligentný, patrí medzi jedno z najtrénovateľnejších plemien. Výchova si vyžaduje pokojného majiteľa s prirodzenou autoritou. Mala by byť dôsledná, no založená na citlivom prístupe, bez zvyšovania hlasu a tvrdších výchovných metód. Odmenou za správnu výchovu a pravidelný dostatok pohybu a fyzických aktivít bude šťastný a vďačný spoločník a priateľ celej rodiny.

Život s plemenom Pudel
Odporúča sa chovať ho v rodinnom dome alebo v byte, kde môže byť spolu so svojou rodinou. Pravidelne mu tiež treba dopriať výbeh, cvičenie a pravidelné prechádzky na voľnom priestranstve. Pokiaľ by sme toto zanedbali, môžu sa uňho prejaviť rôzne poruchy správania. Tiež ho zbytočne neprekrmujeme, pretože má sklon k priberaniu, najmä vo vyššom veku.

Zdroj: dogbreedinfo.com, Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba (Ikar, 2001)