FCI skupina
Plemeno jazvečík sa v FCI nachádza v skupine 4, v sekcii 1, pod číslom 148.

Pôvod
Pes s dlhým telom a krátkymi nohami bol zobrazovaný už na antických nástenných maľbách v egyptských chrámoch, ale i vo forme kameňa či sošiek v Mexiku, Peru i Číne. Prvé zmienky o využití psa s takýmto výzorom na lov pod zemou sú z 5. – 9. storočia. Keďže sa v mnohých rímskych príbytkoch na germánskom území našli pozostatky psov, ktorí zodpovedali jazvečíkovi, predpokladá sa, že jazvečík je nemeckého pôvodu. Prvý klub chovateľov jazvečíkov bol založený v r. 1888.
Jazvečík sa využíval ako lovecké plemeno na lov divých zajacov, líšok a jazvecov a ich snorenie v brlohoch a norách. Boli šľachtení tak, aby boli pomalší a lovci ich mohli sledovať. V súčasnosti sa jazvečík využíva ako poľovný, strážny i spoločenský pes.

Popis
Jazvečík má charakteristické krátke končatiny a dlhé svalnaté telo. Jeho hlava je podlhovastá a smerom k nosu sa zužuje, stredne veľké oválne oči tmavohnedej farby majú energický výraz, strakaté psi môžu mať každé oko inej farby. Uši má dlhé, široké, vysoko nasadené, visiace plocho dolu. Chvost má mierne ohnutý a nasadený v línii chrbta. Podľa druhu srsti existujú tri rôzne typy:
– Hladkosrstý jazvečík, má krátku, hustú, lesklú srsť, jednofarebnú alebo strakatú, existuje vo všetkých farbách od červenej po čiernu. Malý fľak na hrudi je povolený.
– Dlhosrstý jazvečík, má dlhú, jemnú, lesklú a hladkú srsť, môže byť mierne zvlnená. Rovnako ako hladkosrstý jazvečík, aj dlhosrstý jazvečík existuje vo všetkých farbách.
– Drsnosrstý jazvečík, má drsnú, hustú, priliehajúcu srsť, pod ktorou sa skrýva hustá podsada. Vyskytuje sa vo všetkých farbách, biele fľaky na hrudi sú nežiaduce, ale sú povolené.
Váha jazvečíka je približne 5 – 9 kg.
Výška jazvečíka je približne 13 – 25 cm.

Povaha jazvečíka
Jazvečík je aktívny, živý a zvedavý pes, ktorý je zároveň veľmi samostatný a nezriedka tvrdohlavý. Je inteligentný a učí sa rýchlo. Hoci je veľmi pracovitý a rád plní úlohy, ktoré mu pán zadelí, nikdy nebude počúvať každý príkaz. Každú cudziu osobu spoľahlivo ohlási, no voči cudzím ľuďom je nedôverčivý. S deťmi má dobrý vzťah, pokiaľ rešpektujú pravidlá správania sa ku psom. Keďže je to lovecký pes, neodporúča sa spolu s jazvečíkom chovať iné zvieratá, hoci nie je vylúčené, že pokiaľ sa správne socializuje odmalička, nemusel by to byť problém. Občas vás tiež môže zmiasť svojím humorom a šaškovaním.

Starostlivosť o jazvečíka
Jazvečík potrebuje veľa pohybu a vyváženú pravidelnú stravu, treba dbať, aby sa neprekrmoval, pretože má sklon k obezite. Dlhosrstý jazvečík potrebuje výraznejšiu starostlivosť o srsť ako ostatné typy, treba ho pravidelne česať a kartáčovať, aspoň dvakrát do týždňa. Hrubosrstý jazvečík sa dvakrát do roka trimuje. Kúpať sa odporúča podľa potreby, s použitím špeciálneho šampónu pre psov. Okrem toho treba pravidelne dbať na čistotu uší a tiež mu zastrihávať pazúriky a vystrihávať mu chlpy na vankúšikoch na labkách.

Zdravie
Toto plemeno môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, ale i obrnou, hluchotou, môže mať sklony k epilepsii.
V priemere sa dožíva 14 – 17 rokov.

Výchova
Výchova jazvečíka by mala byť založená na dôslednosti a trpezlivosti odmalička. Jazvečík je známy svojou tvrdohlavosťou. Rád poslúchne rozkazy, ktoré uzná za vhodné, neposlúchne však vždy všetky. Pokiaľ si niečo zaumieni, ide si za tým. Pri správne zvolenej výchove a výcviku sa toho dokáže veľa naučiť. Vo výchove treba byť dôsledný, nemali by sme mu tolerovať nálady, pretože ak raz na niečom poľavíte, zapamätá si to. Za svoju prítulnosť k rodine si vyžaduje rešpekt.

Život s plemenom jazvečík
Pokiaľ má jazvečík dostatočný priestor, možno ho chovať v byte, životu v meste sa rýchlo prispôsobí. Nemali by sme ho nechávať samého, kontakt s rodinou je preňho veľmi dôležitý. Treba ho brávať na pravidelné prechádzky a zaručiť mu dostatok pohybu. Odporúča sa dopriať mu aj voľný výbeh, treba však pamätať na jeho lovecké inštinkty – mohol by utiecť.

Zdroj: dogbreedinfo.com, Psy – spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba (Rino Falappi, Ikar, 2001). sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno japonský čin sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 8, pod číslom 206.

Pôvod
Japonský čin, tiež známy ako japonský španiel, má pôvod v Číne. Do Japonska sa dostal v 8. storočí ako súčasť dane, ktorú Japonsku Čína platila. Pravdepodobne bol vyšľachtený z tibetského španiela. V Japonsku bol tento psík veľmi cenený, chovali ho dámy na cisárskom dvore. Jeho chov mal po stáročia prísne pravidlá a preto je dlhú dobu chovaný iba čistokrvne. V r. 1853 priviezol admirál Perry z Japonska do Európy párik japonských činov, ktorý daroval kráľovnej Viktórii a tak sa dostal japonský čin na európsky kontinent. Jeho chovu sa však nedarilo, prvé úspechy boli zaznamenané až v 20. storočí. Dnes sa teší veľkej obľube v Európe i v Amerike. Japonský čin slúži ako spoločenské plemeno.

Popis
Japonský čin je malý, vznešene pôsobiaci psík s dlhou bielou srsťou. Má veľkú, širokú hlavu, veľké, žiarivo čierne oči, osadené ďaleko od seba, malé previsnuté uši v tvare písmena V sú pokryté srsťou. Jeho telo je krátke, chrbát rovný, hrudník hlboký. Chvost je vysoko nasadený, nesený v oblúku nad úrovňou chrbta, je bohato osrstený. Jeho srsť je rovná, mäkká a hustá, na hlave kratšia, na krku a ušiach dlhá a bohatá. Charakteristickou farbou japonského čina je biela s čiernymi alebo červenými znakmi.
Váha japonského čina je približne 2 – 7 kg.
Výška japonského čina je približne 18 – 28 cm.

Povaha japonského čina
Japonský čin je veľmi veselý, priateľský a milý psík, rád sa predvádza a najradšej trávi čas v spoločnosti svojho pána. Voči neznámym ľuďom je rezervovaný, k deťom je milý, musia sa však vedieť k nemu dobre správať, inak bude cítiť, že mu bolo ublížené. S ostatnými domácimi zvieratami si vychádza dobre, je nekonfliktný. Občas však vie byť i tvrdohlavý.

Starostlivosť o japonského čina
Japonskému činovi by sme mali pravidelne aspoň dvakrát do týždňa prečesať a prekefovať srsť, aby bola hladká a lesklá. Odporúča sa občas ho vykúpať s použitím kvalitného šampónu pre psov. Pravidelne sa mu tiež staráme o čistotu uší a očí a tiež mu zastrihávame pazúriky.
Je to veľmi čistotné plemeno.

Zdravie
Toto plemeno netrpí nejakými vážnejšími ochoreniami, môžu sa uňho vyskytnúť infekcie očí a respiračné choroby. Má tiež tendenciu chrápať.
V priemere sa dožíva do 10 rokov.

Výchova
Výchova japonského čina býva bezproblémová. Majiteľ ho musí naučiť, že on je jeho vodca svorky, nie naopak a musí mu stanoviť pravidlá, ktoré budú vzájomne dodržiavať a rešpektovať. Pokiaľ pes nadobudne pocit, že on je vodcom svorky, začnú sa uňho prejavovať rôzne problémy so správaním. Občas sa môže v jeho správaní vyskytnúť istá tvrdohlavosť, šikovný majiteľ si však s ňou poradí.

Život s plemenom japonský čin
Toto plemeno nie je náročné, možno ho kľudne chovať v byte. Potrebuje však neustály kontakt s majiteľom, rád za ním chodí a odpočíva pri ňom. Preto je dobré pripraviť mu viacej miestočiek, vo viacerých miestnostiach, kde bude môcť byť so svojím pánom, odpočívať pri ňom, či iba pozorovať dianie naokolo. Nesmieme tiež zabúdať, že je to psík živý a hravý, preto je rovnako dôležité dopriať mu tiež pravidelné prechádzky a dostatok pohybu.

Zdroj: dogbreedinfo.com, najkrajsipsikovia.estranky.sk, sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno Československý vlčiak sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 332.

Pôvod
Československý vlčiak bol vyšľachtený skrížením karpatského vlka a nemeckého ovčiaka ako plemeno pre potreby stráženia západných hraníc ČSSR. K prvému kríženiu došlo v r. 1957, následne vzniklo niekoľko línií takýchto krížencov, ktorí buď išli do služby alebo boli predávaní civilným chovateľom. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bol chov tohto plemena povolený iba v chovateľskej stanici PS v Malackách. Z politických dôvodov bol chov tohto plemena v r. 1968 zastavený, následne však boli vytvorené podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. Návrh budúceho štandardu tohto plemena vznikol v r. 1966, no Zväz pre spoluprácu s armádou registráciu krížencov zamietol. Klub sa po dlhých peripetiách podarilo založiť v r. 1981, kedy bol československý vlčiak v Prahe zapísaný do hlavnej plemennej knihy. Československý vlčiak bol v r. 1982 Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V r. 1999 bol uznaný aj FCI. Pôvodne sa československý vlčiak využíval ako pracovné plemeno, v súčasnosti sa využíva ako pracovné ale i spoločenské plemeno.

Popis
Československý vlčiak je stredne veľký pes, vzhľadom pripomínajúci vlka. Jeho telo je obdĺžnikového tvaru, s dlhými prednými aj zadnými končatinami, rovným chrbtom a hlbokým hrudníkom. Pre toto plemeno sú typické charakteristické znaky karpatského vlka – jantárovo-žlté, úzke, šikmo osadené oči, svetlá maska, svetlé škvrny nad očami, uši vzpriamené, trojuholníkového tvaru. Jeho chvost je vysoko nasadený. Srsť československého vlčiaka je hustá, s rovnými dlhšími chlpmi, najčastejšie striebrosivej alebo žltosivej farby s typickou svetlou maskou, v súčasnej dobe sa však akceptujú už aj ďalšie odtiene.
Váha československého vlčiaka je približne 26 kg, fenky 20 kg.
Výška československého vlčiaka je približne 65 cm, fenky 60 cm.

Povaha československého vlčiaka
Toto plemeno je veľmi inteligentné, temperamentné, avšak nie až tak ľahko ovládateľné. Charakteristické vlastnosti vlka sa uňho prejavujú nielen vo výzore ale i v povahe – je veľmi svojský a tvrdohlavý, nikdy nič nerobí bez príčiny, má výbornú orientáciu v teréne, je mimoriadne vytrvalý a výborne sa dokáže prispôsobiť klimatickým podmienkam. Je veľmi naviazaný na svorku, resp. svoju rodinu, ktorej je verným a oddaným spoločníkom. Bezdôvodne agresivitu neprejavuje, s deťmi si vychádza pomerne dobre, musia ho však rešpektovať.

Starostlivosť o československého vlčiaka
Toto plemeno je čistotné a bez typického psieho zápachu. Plzne dva krát do roka. Je dobré raz za týždeň mu srsť prečesať, aby sme odstránili vypadané chlpy aj premastili pokožku, kúpeme ho podľa potreby, netreba často.

Zdravie
Československý vlčiak je pomerne zdravé plemeno, môže však trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, dwarfizmom či degeneratívnou myelopatiou.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 12 -16 rokov.

Výchova
Československý vlčiak je nie ešte celkom ustálené plemeno. V jeho žilách koluje divoká vlčia krv, vďaka ktorej je ťažšie vychovateľný. Vyžaduje si dôslednú socializáciu s človekom odmalička, ale i trpezlivý a citlivý prístup, dôsledného psovoda, s ktorým bude mať dobrý vzťah. Neodporúča sa cvičiť ho nasilu a s krikom, pretože činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť zo zásady nezopakuje. Od začiatku musí vedieť, kto je jeho pánom. Potrebuje mať presne určené miesto v hierarchii rodiny. Neodporúča sa pre začínajúcich psíčkarov.
Pri správnom vedení a výchove sa však odvďačí svojou poslušnosťou a prítulnosťou a bude verným a oddaným spoločníkom celej rodiny.

Život s plemenom československý vlčiak
Ak má dostatok pohybu a chodíte s ním často von, môže byť aj v byte, najlepšie sa mu však bude páčiť v priestrannejšom dome so záhradou, ktorá mu poskytne dostatok voľnosti a výbeh.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno čivava sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 6, pod číslom 218.

Pôvod
Čivava pochádza pravdepodobne z Mexika a názov tohto plemena je odvodený od miesta jej výskytu – mexického štátu Chihuahua. S určitosťou sa však nevie, či čivava pochádza z Mexika, pretože jedna z viacerých verzií o jej pôvode hovorí i to možnosti, že toto plemeno sem bolo dovezené z Japonska alebo Číny. Prvá čivava bola do Amerického kynologického klubu zapísaná v r. 1904, v FCI je zapísaná od r. 1942. Čivava pôvodne slúžil ako spoločenské plemeno a ako spoločenské plemeno je využívaná aj v súčasnosti.

Popis
Čivava je najmenšie plemeno psov, charakteristické malou okrúhlou hlavou s veľkými, stojatými „netopierími“ ušami. Oči má veľké, tmavej i svetlejšej farby, zasadené ďalej od seba. Jej telo je drobné, s rovným chrbtom, hlbším hrudníkom. Chvost má zdvihnutý a zahnutý. Existujú dva typy čivavy – krátkosrstá a dlhosrstá. Krátkosrstá čivava má po celom tele srsť krátku, tvrdšiu, iba na ušiach a chvoste dlhšiu. Dlhosrstá čivava má zase srsť po celom tele dlhú, mäkkú, vlnitú, na ušiach, krku, chvoste a zadných končatinách ešte dlhšiu. Najčastejšie sa vyskytuje vo farbách hnedá, čierna, biela, ale i tricolor, teda trojfarebná, či merle, teda červenohnedá so sivými až modrými škvrnami.
Váha čivavy je približne 1,5 – 3 kg.
Výška čivavy – psíka je približne 23 cm, fenky 15 cm.

Povaha čivavy
Toto plemeno je aj napriek svojej veľkosti veľmi odvážne a obozretné, je veľmi inteligentné a učenlivé. Má priateľskú povahu, je prítulné, ľahko priľne k jednotlivým členom domácnosti. Nezľakne sa ani najväčších psov, s inými domácimi zvieratami vychádza bezproblémovo.

Starostlivosť o čivavu
Krátkosrstá čivava nie je náročná na starostlivosť, stačí ju občas prečesať gumovým kartáčom. Dlhosrstá čivava si však vyžaduje pravidelné kúpanie a česanie. Okrem toho im treba pravidelne kontrolovať chrup, okolie očí – v ich okolí sa im zvyknú robiť stopy po slzách, uši, takisto jej pazúriky udržiavame krátke, keďže je to psík malý, s malou váhou, nestíhajú sa jej zabrusovať prirodzene chôdzou. Dbáme tiež o pestrú stravu – správny pomer suchej a surovej stravy, čivava má tiež rada jabĺčka, hrozno i banány, občas jej teda môžeme jedálniček obohatiť aj o ovocie.

Zdravie
U čivavy sa môže v dospelosti vyskytnúť neuzavretá fontanella, alebo tiež skorá strata zubov, môže tiež trpieť luxáciou kolenného jabĺčka.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 12 -14 rokov.

Výchova
Čivava je psík zvedavý a učí sa rýchlo, jeho výchova však musí byť dôsledná od malička. Vyžaduje si výchovu s pevnou rukou ale citlivým prístupom. Dobre vychovaná čivava je poslušná a je výborným spoločenským psíkom.

Život s plemenom čivava
Hoci je čivava malý psík, potrebuje rovnako ako ktorýkoľvek pes dennodenné prechádzky a výbeh. Nie je náročná na priestor, je preto vhodným psom do bytu. Potrebuje byť v neustálom kontakte s majiteľom, preto sa neodporúča chovať ju dakde v zatvorenej miestnosti, čivava chce byť v centre diania, odkiaľ môže nerušene sledovať vývoj deja, a zároveň je so svojimi najbližšími. Čivava nie je hračka a preto nie je vhodná pre rodiny s malými deťmi, ktoré ešte nevedia, ako so zvieratkom zaobchádzať. Hodí sa k väčším deťom, ktoré jej neublížia a vedia, ako sa k nej treba správať.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno dalmatínsky pes sa v FCI nachádza v skupine 6, v sekcii 3, pod číslom 153.

Pôvod
Za krajinu pôvodu dalmatínskeho psa sa považuje Dalmácia, Chorvátska republika, no údajne boli do Dalmácie privezení z Indie. Iné zdroje zase hovoria, že to bolo naopak a dalmatínsky pes bol dovezený do Indie z Dalmácie. Je možné, že na dnešnom vzhľade dalmatína sa podieľali bodkovaní psi avšak s postavou chrta, z vyobrazení v hrobkách egyptských faraónov. Z Dalmácie sa dalmatín šíril vodnou cestou po celej Európe – britskí námorníci si ho priviezli do Anglicka, kde si získal mimoriadnu obľubu najmä u šľachty ako kočiare sprevádzajúci a lovecký pes. V súčasnosti slúži ako spoločenský pes.

Popis
Dalmatínsky pes je stredne veľký až veľký pes atletickej postavy, s dlhším chrbtom, hlbokým hrudníkom a elegantným krkom. Charakteristickým znakom dalmatína je jeho srsť – biela s hnedými alebo čiernymi bodkami. Jeho srsť je krátka, hustá, tvrdá a lesklá. Psi s hnedými bodkami majú oči jantárovej farby, psi s čiernymi bodkami zase tmavohnedé. Šteniatka sa rodia biele, bodky sa na ich tele objavia na približne dvanásty až štrnásty deň po narodení.
Váha dalmatínskeho psa je približne 25 kg.
Výška dalmatínskeho psa je približne 50 – 60 cm, fenky 50 – 55 cm.

Povaha dalmatína
Toto plemeno je veľmi energické a hravé, svojmu majiteľovi a rodine je veľmi oddané. Dalmatín je balíček energie, potrebuje neustále niečo robiť alebo sa hýbať. S deťmi si rozumie výborne, hodí sa však skôr k väčším deťom. Dalmatín je pes učenlivý a samostatný, vie však byť aj tvrdohlavý. Dôslednou výchovou a výcvikom z neho možno vychovať poslušného a verného spoločníka.

Starostlivosť o dalmatína
Dalmatínsky pes je krátkosrsté plemeno, nevyžaduje si zvlášť starostlivosť, stačí ho pravidelne raz do týždňa prečesať gumovou kefou, aby sme odstránili vypadané chlpy. Nemajú typický psí zápach a sú čistotní, kúpeme ho podľa potreby. V zime sa odporúča chovať ho vnútri.

Zdravie
Dalmatínsky pes má sklony k hluchote, 10 – 12 % mláďat sa narodí hluchých (www.dogbreedinfo.com). Môžu tiež trpieť na močové kamienky aj kožné alergie.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Dalmatín je inteligentné a učenlivé plemeno, zároveň však veľmi svojské. Z tohto dôvodu potrebuje majiteľa, ktorý bude prirodzenou autoritou a bude mať naňho čas a bude ho vychovávať trpezlivo. Pokiaľ mu majiteľ venuje dostatok času, je dobre cvičiteľný. Dalmatínsky pes je neskutočne aktívny, potrebuje veľa pohybu, treba ho niekoľkokrát denne brať von. Zbožňuje behanie. Pokiaľ sa dostatočne nevybehá a nemá dostatok pohybu, začne byť deštruktívny a začne vykazovať rôzne poruchy v správaní a poslušnosti.

Život s plemenom dalmatínsky pes
Dalmatínsky pes nie je vhodný do bytu, je pomerne veľký a veľmi aktívny, potrebuje teda väčší priestor a výbeh. Keďže je to krátkosrsté plemeno, v zimnom období ho chováme vnútri.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno Dandie Dinmont teriér sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 2, pod číslom 168.

Pôvod
Dandie Dinmont teriér vznikol v Škótsku šľachtením starých shettlandských teriérov. V r. 1815 bol shettlandským chovateľom a farmárom Mertounom Dandiem vyšľachtený v Škótsku Dandie Dinmont teriér ako ho poznáme dnes. Dandie Dinmont teriér bol vyšľachtený za účelom lovenia drobnej zveri – zajacov či kún. Prvý klub chovateľov tohto plemena vznikol v r. 1875. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bola jednou z najvýznamnejších chovateľských staníc stanica Salismore pani Phyllis Salisburyovej, ktorej teriéri vyhrávali takmer každú cenu. V súčasnosti slúži toto plemeno ako spoločenský pes.

Popis
Dandie Dinmont teriér sa od väčšiny teriérov odlišuje svojím dlhým lasicovitým telom, veľkou hlavou, k veľkosti psa však úmernou, výraznými čeľusťami, veľkými čiernymi guľatými očami osadenými ďaleko od seba a krátkym chvostom, ktorý je tmavší ako srsť na celom tele. Jeho srsť tvorí vrchná krycia srsť, ktorá je tvrdšia ale na dotyk pôsobí mäkko a hustá mäkká podsada. Na hlave má dandie čiapočku z mäkkej hodvábnej srsti. Najčastejšie býva vo farbe korenia alebo horčice – od tmavej modro-čiernej až po strieborno-šedú alebo od červeno-hnedej po svetlo-žltohnedú.
Váha Dandie Dinmont teriéra je približne 8 – 11 kg.
Výška Dandie Dinmont teriéra je približne 20 – 28 cm.

Povaha Dandie Dinmont teriéra
Toto plemeno je veľmi živé, hravé, ale tiež samostatné, inteligentné a odvážne. Dá sa ľahko trénovať, pokiaľ má dobrého a trpezlivého trénera. Z vôdzky by sme ho počas prechádzok veľmi nemali púšťať, ako každý teriér, má sklony naháňať menšie zvieratá a utekať. Dandie Dinmont teriér je nezávislý ale zároveň šľachetný pes.

Starostlivosť o Dandie Dinmont teriéra
Dandie Dinmont teriér potrebuje špeciálnu starostlivosť o srsť, ktorá spočíva v pravidelnom česaní a kefovaní a dokonca i profesionálnej starostlivosti u odborníka. Toto plemeno takmer nepĺzne. Dávame pozor, aby sme ho neprekrmovali, treba mu zabezpečiť nízko energetickú výživu a pravidelné každodenné prechádzky.

Zdravie
Dandie Dinmont teriér je pomerne zdravé plemeno. U niektorých jedincov sa môže vyskytnúť glaukóm či epilepsia. Pri prekrmovaní môžu mať problémy s chrbticou.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 12 – 15 rokov.

Výchova
Dandie Dinmont teriér potrebuje prísneho a autoritatívneho majiteľa, ktorý ho trpezlivo a nenásilne bude vychovávať a viesť k poslušnosti. Ak mu majiteľ neukáže svoju autoritu, môže sa u psa prejaviť „Syndróm malých psov“ – tvrdohlavosť, neposlušnosť, agresia a štekanie. Ak ho však majiteľ vychováva, trénuje a vedie s autoritou, stanoví mu presné pravidlá a naučí ho, že ich musí rešpektovať, Dandie Dinmont teriér bude výborným rodinným spoločníkom, ktorý bude robiť rodine iba samú radosť.
Odmalička ho treba socializovať s inými zvieratami, ktoré sú v domácnosti. S menšími domácimi zvieratami – zajac, škrečok, morča alebo myši môže byť nevyspytateľný za čo môžu jeho prirodzené lovecké inštinkty teriéra.

Život s plemenom Dandie Dinmont teriér
Dandie Dinmont teriér je vhodným psom do bytu. Pokiaľ má dostatok pohybu a zabezpečíme mu pravidelné prechádzky, bude spokojný pes i majiteľ.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno doberman sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii 1, pod číslom 143.

Pôvod
Doberman bol vyšľachtený v 19. storočí v Nemecku Karlom Friedrichom Louisom Dobermannom (odtiaľ pôvod jeho názvu), s cieľom získať poslušného a energického ochrancu a strážneho psa. Z počiatkov chovu dobermana neexistujú žiadne písomné záznamy, zachovali sa iba spomienky pána Dobermanna.
Doberman vznikol šľachtením niekoľkých plemien – nemeckého dobytkárskeho psa, ktorý bol predchodcom rotvajlera, nemeckej dogy, maďarskej vyžly, greyhounda a hovorí sa i o boseronovi. Prvé dobermany neboli vzhľadom pekné, ich dnešná podoba vznikla postupne.
Do plemennej knihy bol prvý doberman zapísaný v r. 1893. Po smrti pána Dobermanna pokračovali v chove plemena Otto Gőller z Apoldy či Goswin Tischler. V súčasnosti sa toto plemeno využíva ako pes strážny, rodinný i ochranca.

Popis
Doberman je pes veľký, atletickej postavy, dynamický a energický zároveň. Jeho telo je kvadratického tvaru, osvalené, mocné. Hlavu má primeranú telu, so stredne veľkými tmavými oválnymi očami, širokým ňufákom farby primeranej k farbe srsti. Doberman má uši vysoko nasadené, vztýčené, stredne veľké. Chrbát má silný a svalnatý, hrudník široký, s typickým predhrudím. Končatiny má silné a rovné. Chvost má vysoko nasadený, srsť má krátku, hustú, tvrdú, bez podsady, najčastejšie vo farbe čiernej s pálením alebo hnedej s pálením.
Váha dobermana psa je približne 40 – 45 kg, fenky 32 – 35 kg.
Výška dobermana psa je približne 68 – 72 cm, fenky 63 – 68 cm.

Povaha dobermana
Doberman je ušľachtilé plemeno s aristokratickým výzorom, v rebríčku najinteligentnejších psov psychológa p. Corena skončil na piatom mieste (sk.wikipedia.org). Je veľmi učenlivý a pomerne ľahko cvičiteľný. Je temperamentný, ale tiež sebaistý, odvážny, rodine nesmierne oddaný a verný, k deťom priateľský. Nie je agresor, ako ho zobrazujú mnohé filmy, je veľmi disciplinovaný a poslušný, pri správnej výchove z neho vychováme výborného spoločníka a priateľa celej rodiny. Doberman je okrem strážneho a záchranárskeho psa tiež výborným terapeutickým psom.

Starostlivosť o dobermana
Doberman má krátku srsť, starostlivosť o ňu nie je náročná. Pozostáva z odstraňovania odumretých chlpov gumenou rukavicou, či občasného pretretia srsti vlhkou handričkou, aby sme z nej odstránili prach. Kúpeme ho podľa potreby, netreba však často. Dôležité je tiež pravidelné čistenie uší, zastrihávanie pazúrikov, ale tiež z času na čas kontrola zubov, či sa mu na nich nevytvára zubný kameň, ktorý treba odstraňovať. Veľký význam má tiež správna výživa, ktorá je jednou zo základných podmienok zachovania dobrého zdravotného stavu, či výkonnosti psa.

Zdravie
Medzi najčastejšie ochorenia, ktorými doberman môže trpieť sú dysplázia bedrového kĺbu, srdcové ochorenia ako napr. kardyomyopatia, či tiež torzia žalúdka.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 13 rokov.

Výchova
Doberman je ľahko cvičiteľný pes, potrebuje však majiteľa s prirodzenou autoritou nad ním, ktorý stanoví pravidlá a budú ich obaja navzájom dodržiavať a rešpektovať. Denne potrebuje dostatok pohybu. Ak mu ho zabezpečíme, bude naším verným a oddaným spoločníkom.
Nie je vhodný pre začínajúceho chovateľa.

Život s plemenom doberman
Doberman sa hodí do bytu, pokiaľ má denne dostatok pohybu, lepšie mu však bude v rodinnom dome s priemerne veľkou záhradou. Keďže je to krátkosrsté plemeno, ktoré je navyše veľmi citlivé na zimu, musíme naňho dávať obzvlášť pozor, keď sa ochladí. Doberman potrebuje kontakt so svojím majiteľom, so svojou rodinou, nie je to plemeno vhodné do koterca či na život na záhrade.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno eurasier sa v FCI nachádza v skupine 5, v sekcii 5, pod číslom 291.

Pôvod
Eurasier patrí medzi novšie plemená, bol vyšľachtený v päťdesiatych rokoch minulého storočia v Nemecku krížením vlčieho špica a čau-čau, neskôr tiež samojeda, za účelom vytvorenia zdravého psa s vynikajúcou povahou a harmonickou stavbou tela. FCI bol uznaný v r. 1973. Využitie našiel ako strážny, sprievodný, ale i spoločenský a rodinný pes. Je to pomerne zriedkavé plemeno, u nás sa napríklad nevyskytuje vôbec. Najčastejšie sa chová v krajine svojho pôvodu – v Nemecku.

Popis
Eurasier svojím vzhľadom pripomína severského ťažného psa. Je to stredne veľké plemeno s mohutným ale harmonicky stavaným telom. Jeho hlava je mierne široká, klinovitého tvaru, so vztýčenými ušami, oči má mierne došikma. Chrbát má rovný, osvalený, hrudník široký, siahajúci po lakte. Chvost má pevný, guľatý, nesený nad úrovňou chrbta, ku koncu sa zužujúci. Jeho srsť je stredne dlhá, s hustou podsadou, na tvári, ušiach a vnútornej strane nôh je kratšia, vo všetkých farbách od červenej cez plavú, až po vlčiu sivú a ich kombináciách. V porovnaní s plemenom čau-čau je ľahšej telesnej stavby, má menej masívnu hlavu a pôsobí o niečo elegantnejšie.
Váha eurasiera psa je približne 23 – 32 kg, fenky 18 – 26 kg.
Výška eurasiera psa je približne 52 – 60 cm, fenky 48 – 56 cm.

Povaha eurasiera
Eurasier je pokojnej, tichej, priateľskej povahy, je hravý, ale tiež inteligentný a rýchlo sa učí. So svojou rodinou si vytvára pevné puto, je voči nej lojálny a dobre si rozumie i s deťmi. Bez príčiny nešteká. Pri včasnej socializácii odmalička si dobre vychádza s inými ľuďmi i psami. Je výborným strážnym, rodinným a spoločenským psom.

Starostlivosť o eurasiera
Eurasier nemá nejaké zvláštne nároky na starostlivosť. Raz do týždňa si vyžaduje pravidelnú starostlivosť o srsť a denne približne hodinovú prechádzku a bude spokojný.

Zdravie
Eurasier je pomerne zdravé plemeno, môže sa uňho objaviť dysplázia bedrového kĺbu či očné problémy.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 11 – 13 rokov.

Výchova
Toto plemeno sa učí rýchlo, potrebuje však rozhodného majiteľa, ktorý mu bude prirodzenou autoritou, zároveň ho povedie s citom a bez kriku. S výcvikom treba začať od malička a musí byť pravidelný. Ak majiteľ neukáže dostatočnú autoritu, začne byť tvrdohlavý. Častému opakovaniu cvikov sa radšej vyhnime, ľahko sa začne nudiť, treba mu preto výcvik neustále spestrovať niečím novým.

Život s plemenom eurasier
Eurasier sa najlepšie cíti v kruhu svojej rodiny, nemá rád samotu či izolovanosť. Ak ho dlhšie obdobie majiteľ necháva samého, môže sa uňho prejaviť depresia. V žiadnom prípade sa nehodí do koterca či na reťaz. Ak mu dokážeme zabezpečiť dostatočný každodenný pohyb, odvďačí sa nám spokojnosťou a poslušným správaním. Vnútri bude pokojný a tichý, vonku hravý a aktívny.

Zdroj: .dogbreedinginfo.com, en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno faraónsky chrt sa v FCI nachádza v skupine 5, v sekcii 6, pod číslom 248.

Pôvod
Faraónsky chrt je veľmi staré plemeno. O jeho pôvode existuje viacero teórií. Jedna z nich hovorí o tom, že toto plemeno pochádza z Egypta, kde sa v skalných chrámoch Abú Simbel, postavených za čias vlády Ramzesa II. (1290 – 1224 pred Kristom), našli tri zobrazenia psa, nápadne pripomínajúce práve faraónskeho chrta. Druhá teória hovorí, že faraónsky chrt nepochádza z Egypta ale z oblasti Stredozemného mora, pravdepodobne z Malty, kde slúžil farmárom pri love králikov.
Na základe genetickej štúdie Fred Hutchinson Cancer Research Center v Seattli, ktorá vyšla v r. 2004, vznikol faraónsky pes z rôznych plemien, okrem iného i z afrického plemena Tesem, ktorý mal pôvod v Etiópii.
Faraónsky chrt sa v súčasnosti využíva ako spoločenský a športový pes.

Popis
Faraónsky chrt je pes strednej veľkosti, štíhly, svalnatý, s elegantným a dôstojným držaním tela so zreteľnými líniami. Jeho hlava je pomerne malá, úmerná jeho telu, oči má oválne, jantárové. Uši má pomerne veľké. Telo faraónskeho chrta je obdĺžnikového tvaru. Hrudník má vtiahnutý, s dobre klenutými rebrami. Chvost má stredne nasadený, ku koncu sa mu zužuje. Srsť faraónskeho chrta je krátka, lesklá, hustá, najčastejšie v červených odtieňoch s bielymi znakmi na špičke chvosta, na hrudníku i na stredovej osi hlavy.
Váha faraónskeho chrta je približne 20 – 24 kg.
Výška faraónskeho chrta psa je približne 55 – 61 cm, fenky okolo 50 cm.

Povaha faraónskeho chrta
Faraónsky chrt je ostražitý, keď k nemu pristúpi neznámy človek, ihneď odstúpi do bezpečnej vzdialenosti. Táto ostražitosť vyplýva z jeho tisícročného zápasu o prežitie. K deťom je veľmi priateľský, k neznámym osobám skôr rezervovaný. Má neuveriteľne silný prejav, doslova komunikuje a na reč človeka odpovedá. Hovorí sa o ňom, že je to hovoriaci pes. Rád sa usmieva. Jeho štekot je charakteristický širokou škálou hlasových prejavov. S inými psami, dokonca i mačkami si si dobre vychádza. Je výborným strážnym, rodinným a spoločenským psom.

Starostlivosť o faraónskeho chrta
Srsť faraónskeho chrta si nevyžaduje nejakú náročnú starostlivosť, treba mu však gumovou kefou odstraňovať odumreté chlpy. Faraónsky chrt nemá rád zimu, už pri 0 stupňoch C omŕza, v príliš chladnom období sa teda neodporúča brávať ho na dlhšie von. Keďže je to temperamentný lovecký pes, dennodenne mu treba zabezpečovať dostatok pohybu.

Zdravie
Faraónsky chrt môže trpieť alergiami – preukázané uňho boli alergie na peľ, na niektoré druhy rastlín, ale i alergie na očkovacie látky. Pri očkovaní treba na túto skutočnosť upozorniť veterinára.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 12 – 14 rokov.

Výchova
Vychovať faraónskeho chrta nie je jednoduché, vyžaduje si to veľkú dávku trpezlivosti a pochopenia. Výchova trestom je úplne nevhodná. Rovnako neznáša nátlak či dril. Faraónsky pes nie je pes pre každého, vyžaduje si zvýšenú pozornosť a neustály kontakt s majiteľom.

Život s plemenom faraónsky chrt
Faraónsky chrt je plemeno mimoriadne vhodné do bytu. Má veľmi tenkú kožu, pri nízkych teplotách môže ľahko omrznúť, pri vysokých sa naopak môže prehriať. Keďže má mimoriadne silne vyvinuté lovecké pudy, kedykoľvek môže „vyraziť na lov“, preto sa najmä na cudzích miestach odporúča držať ho na vôdzke. Ak ho chceme v teplejšom období nechať pobehať po záhrade, treba si zabezpečiť vysoký plot – faraónsky chrt je neuveriteľným skokanom, dokáže skákať veľmi vysoko.

Zdroj: .dogbreedinginfo.com, sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno field španiel (poľný španiel) sa v FCI nachádza v skupine 8, v sekcii 2, pod číslom 123.

Pôvod
Field španiel vznikol začiatkom 19. storočia v Anglicku. Dlhé obdobie bol považovaný za anglického kokeršpaniela, v 20. storočí sa konečne rozhodlo, že menší psi budú považovaní za anglického kokeršpaniela a väčší psi za field španiela. V r. 1892 bol uznaný za samostatné plemeno. Jeho šľachtením na výstavné účely sa však zhoršili niektoré jeho pracovné schopnosti. Počas druhej svetovej vojny toto plemeno takmer vyhynulo, obnovilo sa až v r. 1969. Nie je však veľmi rozšírené, skôr sa všeobecne dáva prednosť chovu anglického kokeršpaniela. Field španiel je výborný sliedič a lovecký pes.

Popis
Field španiel je stredne veľký robustný, dobre stavaný pes, s pekne tvarovanou lebkou, veľkým ňufákom hnedej farby, mandľovými očami, širokými osrstenými visiacimi ušami. Chrbát má pevný, rovný, osvalený, jeho hrudník je hlboký a dobre vyvinutý. Chvost field španiela je nasadený nízko, nikdy nie je nosený nad úrovňou chrbta, môže byť skrátený alebo neskrátený. Jeho srsť je dlhá, hustá, hladká, hodvábna, vo farebných odtieňoch od čiernej po pečeňovú, na hrudníku sa môže objaviť trochu bielej.
Váha field španiela je približne 16 – 22,5 kg.
Výška field španiela je približne 46 cm.

Povaha field španiela
Field španiel je očarujúci inteligentný a mimoriadne učenlivý pes, je veľmi priateľský a hravý. Výborne si vychádza s deťmi i s inými zvieratami. Je veľmi aktívny a preto je najšťastnejší, ak má stále čo robiť. Sú náruživými lovcami a potrebujú dostatok pohybu.

Starostlivosť o field španiela
Raz alebo dvakrát do týždňa treba field španiela poriadne prečesať alebo prekartáčovať, každých pár mesiacov by sa mal strihať. Dôležitá je i starostlivosť o jeho uši, kontrolujeme mu tiež zuby.

Zdravie
Field španiel má sklony k dysplázii bedrového kĺbu, môžu sa uňho vyskytnúť i infekcie uší.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Field španiel potrebuje dôslednú výchovu odmalička. Učí sa veľmi rýchlo. Je však i veľmi citlivý, preto by sme ho mali vychovávať citlivo a s láskou. Toto plemeno potrebuje neustály kontakt s ľuďmi, nemal by preto byť dlhšie nechaný sám. Pokiaľ mu zabezpečíme dostatok aktivít a pohybu a vychováme ho tak, aby poslúchal na slovo, nájdeme v ňom výborného spoločníka a rovnocenného člena rodiny.

Život s plemenom field španiel
Field španiel sa najlepšie cíti v rodinnom dome s priemerne veľkou záhradou, v ktorej má zabezpečený dostatok možností na výbeh a aktivity. Treba mať na zreteli, že je to lovecké plemeno, akonáhle dačo zaujímavé zacíti, má tendenciu utekať za tým. Do bytu sa nehodí. Rovnako tiež nie do koterca.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, wikipedia.org