FCI skupina
Plemeno komondor sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 53.

Pôvod
Komondor je staré pastierske plemeno. S najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z Ázie, odkiaľ sa počas sťahovania národov dostal do Maďarska. Využíval sa predovšetkým na stráženie oviec a dobytka. Za štandardné plemeno bol uznaný v r. 1910. Je považovaný za národného psa Maďarov.

Popis
Komondor je impozantný pes s robustnou postavou a typickou bielou splstnatenou srsťou. Má krátky chrbát, hlboký hrudník a jemne vtiahnuté brucho. Jeho hlava je široká, s výrazným stopom, čiernym ňufákom a tmavohnedými oválnymi očami. Celá je prekrytá dlhými chumáčovitými pletencami. Uši má dlhé, visiace, takisto ich pre srsť takmer nevidno. I jeho chvost je osrstený, jeho koniec je ohnutý nahor. Jeho plstnatá srsť vzniká spojením vrchnej hustej krycej srsti s hustou, kučeravou podsadou.
Váha komondora – psa je približne 50 – 60 kg, fenky 40 – 50 kg.
Výška komondora – psa je približne 70 – 80 cm, fenky 65 – 71 cm.

Povaha komondora
Komondor je pokojný a rozvážny pes. Je nesmierne silný a odvážny, v prípade potreby sa nebojí zaútočiť. Rád sa samostatne rozhoduje. Rešpektuje väčšinou iba jedného pána, ktorému je verný a oddaný. Voči cudzím ľuďom je nedôverčivý. Bez príčiny nikdy nešteká.

Starostlivosť o komondora
Srsť komondora si vyžaduje zvláštnu starostlivosť. Nedá sa rozčesať, raz za mesiac mu však treba ručne pletence srsti porozoberať, aby sa nezlepili, čo však vzhľadom k jeho veľkosti nie je až také jednoduché.

Zdravie
Komondor netrpí dedičnými chorobami, môže sa však uňho vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu, alebo kvôli jeho dlhej hustej srsti aj kožné ochorenia.
V priemere sa komondor dožíva 10 – 12 rokov.

Výchova
Výchova komondora nie je kvôli jeho povahe, veľkosti a sile najjednoduchšia. Pokiaľ sa však začne odmalička, dá sa zvládnuť. Treba ho presne naučiť, čo všetko môže a čo naopak nie. Výchova musí byť dôsledná, pretože pokiaľ nie je, môže sa nám to neskôr vypomstiť a čím bude väčší, tým sa budú chyby vo výchove ťažšie naprávať. Rovnako dôležitá je i jeho socializácia, odmalička ho treba viesť k priateľstvu k druhým ľuďom a zvieratám, aby neskôr nebol voči nim agresívny. Pokiaľ toto všetko nezanedbáme, vieme z neho vychovať zodpovedného a poslušného psa.

Život s plemenom komandor
Komandor nie je vhodný na držanie v domácnosti. Potrebuje slobodu a z hľadiska jeho veľkosti i hygieny jeho držanie vo vnútri by nemuselo byť práve šťastným rozhodnutím. Vďaka svojej srsti, ktorá ho v zime zahreje a v lete naopak, chráni pred slnečnými lúčmi, dokáže celoročne prežiť aj v extrémnych podmienkach.

Zdroj: cz.wikipedia.org, komondor.hafici.cz, en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno kólia sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 156.

Pôvod
Kólia je staré pastierske plemeno, ktoré pochádza zo severných oblastí Škótska. Dlhú dobu bola známa iba v Škótsku, až kým si ju nevšimla anglická kráľovná Viktória, ktorá Škótskom prechádzala. Onedlho začala chovať kólie na svojom zámku Balmoral a stal sa z nej obľúbený pes aristokracie. V r. 1860 bola kólia prvý krát vystavená na výstave psov v Anglicku a začalo sa s jej cieleným chovom. Kólia je výborným pastierskym psom i rodinným spoločníkom.

Popis
Kólia je elegantný pes s aristokratickým výzorom a harmonickou stavbou tela. Má pevný, rovný chrbát v oblasti bedier mierne klenutý, hrudník hlboký a široký. Hlava je veľká, úmerne k veľkosti tela. Má stredne veľké, tmavohnedé oči v tvare mandlí, so živým, inteligentným výrazom. Uši sú malé, smerujú dozadu. Chvost má dlhý, nízko nasadený, s mierne zahnutou špičkou. Srsť pozostáva z tvrdej ale hladkej krycej srsti a mäkkej hustej podsady. Okolo krku má bohatý golier. Jej zadné končatiny sú bohato osrstené, na predných končatinách má znútra strapce. Vyskytuje sa vo farbe zlatistej, červenej, bielej, trojfarebnej až po modro-striebornú.
Váha kólie – psa je približne 20 – 29 kg, fenky 18 – 25 kg.
Výška kólie – psa je približne 63 – 69 cm, fenky 61 – 66 cm.

Povaha kólie
Kólia je veľmi priateľský, dobromyseľný, múdry a citlivý pes. Je ľahko vychovateľná a cvičiteľná a výborne si rozumie s deťmi. Rada sa prispôsobí svojej rodine a zapojí sa do akejkoľvek aktivity. S inými zvieratami si rozumie, vo všeobecnosti neprejavuje známky agresivity či nervozity. Kólia je nielen výborným pastierskym a spoločenským psom, ale i strážnym či dokonca služobným psom. Výborné výkony podala v službách armády i polície.

Starostlivosť o kóliu
Srsť kólie si vyžaduje pravidelnú a častú starostlivosť, minimálne raz do týždňa ju treba dôsledne prečesať a vykartáčovať, v období pĺznutia to treba robiť denne. Týmto spôsobom nielen odstránime odumreté a vypadané chlpy zo srsti, ale tiež stimulujeme prirodzené premasťovanie srsti psa. Podľa potreby mu tiež zastrihávame srsť medzi vankúšikmi na labkách. Pozornosť venujeme i čistote uší, pravidelne mu treba čistiť uši prípravkom na to určeným a tiež mu v okolí zvukovodu podľa potreby treba vytrhávať chlpy.

Zdravie
K najčastejším chorobám kólie patrí progresívna atrofia sietnice, hluchota, dysplázia bedrového kĺbu či dedičný zápal kože v oblasti nosa.
V priemere sa kólia dožíva 12 – 14 rokov.

Výchova
Kólia je inteligentné a chápavé plemeno, učí sa pomerne rýchlo a ľahko. Výchova však musí byť dôsledná odmalička. Dôležitým prvkom výchovy je trpezlivosť. Trpezlivým a láskavým prístupom z nej možno vychovať poslušného, priateľského psa, ktorý nám bude oddaný a verný.

Život s plemenom kólia
Kólia sa dobre adaptuje aj na život v byte, no úplne najlepšie jej bude v chladnejšom rodinnom dome, či dokonca celoročne vonku, samozrejme pod podmienkou, že sa bude mať kde schovať v prípade nepriaznivého počasia. Miluje pobyt vo voľnej prírode, najlepšie sa cíti na prechádzke, mali by sme jej preto zabezpečiť denne dlhé prechádzky a dostatočný výbeh.

Zdroj: dogspsy.estranky.cz, Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba (Ikar, 2001), en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno kokeršpaniel známy ako anglický kokeršpaniel sa v FCI nachádza v skupine 8, v sekcii 2, pod číslom 5.

Pôvod
Kokeršpaniel pochádza pôvodom zo Španielska, kde vznikol pravdepodobne v 14. storočí. Postupne sa rozšíril aj do západnej Európy. V 18. storočí sa pôvodný kokeršpaniel dostal do Veľkej Británie, kde bol koncom 19. storočia vyšľachtený do podoby, v akej ho poznáme dnes. Kokeršpaniel sa odjakživa uplatňoval ako lovecký pes, výborne slúžil na lov jarabíc, bažantov či tetrovov a na ich prinášanie z porastu či vody. V súčasnosti sa viac využíva ako spoločník a výstavný pes.

Popis
Kokeršpaniel je stredne veľký pes s kompaktným, robustným obdĺžnikovým telom. Jeho hlava je primerane veľká telu, má veľké tmavohnedé oči s priateľským výrazom, dlhé, nízko nasadené uši pokryté jemnou srsťou. Jeho chrbát je rovný, hrudník hlboký a dostatočne široký. Chvost má nízko nasadený, nesený v chrbtovej línii. Jeho srsť je hustá a hodvábna, najčastejšie vo farbách hnedá, zlatá, čierna a citrónovo-žltá. Okrem znaku na hrudi nesmie mať jednofarebný jedinec na sebe bielu farbu.
Váha kokeršpaniela je približne 13 – 15 kg.
Výška kokeršpaniela – psa je približne 39 – 41 cm, fenky 38 – 39 cm.

Povaha kokeršpaniela
Kokeršpaniel je veľmi inteligentný, temperamentný a pracovitý pes. Svojmu majiteľovi je verný a oddaný a snaží sa mu zapáčiť, pričom neúnavne vrtí chvostom. Je veľmi priateľský, výborne si tiež rozumie s deťmi. Občas môže byť vzdorovitý, preto si vyžaduje trpezlivú a dôslednú výchovu.

Starostlivosť o kokršpaniela
Hodvábna srsť kokršpaniela si vyžaduje zvláštnu starostlivosť, treba ju pravidelne kartáčovať a prečesávať. Pravidelne mu tiež treba kontrolovať čistotu očí, uší i zubov. Prebytočné chlpy vo zvukovode mu treba zastrihávať, aby sme predišli infekciám. Rovnako tiež udržiavame jeho pazúriky krátke.

Zdravie
Toto plemeno môže trpieť autoimúnnymi ochoreniami či dyspláziou bedrového kĺbu. Dôležitým faktorom, ktorý má vplyv na zdravie bedrových kĺbov je zloženie a množstvo potravy, treba preto dbať na zdravú a vyváženú stravu vášho miláčika. Dôležité je tiež, aby sme ho neprekrmovali, lebo má sklony k obezite.
V priemere sa dožíva 13 – 14 rokov.

Výchova
Výchova kokeršpaniela by mala byť odmalička dôsledná a založená na trpezlivosti a pochopení. Hoci kokeršpaniel môže byť vzdorovitý a nerád opakuje dookola tie isté cviky a počúva neustále nejaké príkazy, dôsledným a trpezlivým prístupom vieme docieliť, aby nás poslúchal a rešpektoval. Tvrdým trestom sa treba vyhnúť, nie sú účinné, práve naopak, môžu znamenať stratu dôvery psa voči jeho majiteľovi.

Život s plemenom kokeršpaniel
Toto plemeno možno chovať v byte, potrebuje však veľa pohybu a dostatok aktivít. Ako lovec si nikdy nenechá ujsť žiadnu príležitosť preskúmať okolie. Pri jeho voľnom výbehu v záhrade treba mať záhradu dobre zabezpečenú, inak by mohol ujsť. Kokeršpaniel sa rád hrá, aportuje, hodí sa na poľovné aktivity, agility, výcvik i výstavnú drezúru.

Zdroj: koker.sk, weronika.estranky.sk, cs.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno King Charles španiel sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 7, pod číslom 128.

Pôvod
King Charles španiel má pravdepodobne pôvod v Číne alebo Japonsku. Do Európy, konkrétne do Francúzska sa dostal približne v 16. storočí, kde našiel uplatnenie ako poľovný pes. Následne sa dostal z Francúzska do Anglicka, kde bol cielenou plemenitbou vyšľachtený do takej podoby, v akej ho poznáme dnes. Tu má pôvod aj jeho meno, ktoré dostal po anglickom kráľovi Karolovi II., ktorý toto plemeno zbožňoval. Patrí medzi najobľúbenejšie plemená vo Veľkej Británii.
V súčasnosti sa využíva ako spoločenský a sprievodný pes.

Popis
King Charles španiel je kompaktný pes s dlhou hodvábnou srsťou. Jeho hlava je veľká, s veľkým čiernym ňufákom a veľkými tmavými až čiernymi očami, posadenými ďaleko od seba. Jeho uši sú veľké, nízko nasadené, nosené zvesené popri lícach. Chrbát má rovný, krátky, hrudník hlboký a široký. Chvost môže byť dlhý alebo skrátený, je bohato osrstený, nemal by byť nosený nad úrovňou chrbta. Srsť je dlhá, hodvábna, rovná, nikdy nie kučeravá, chvost a končatiny má bohato osrstené. Najčastejšie sa vyskytuje vo farbách čierny s pálením alebo trojfarebný, v perlovobielej základnej farbe, s tmavými platňami.
Váha King Charles španiela je približne 3,6 – 6,3 kg.
Výška King Charles španiela je približne 25 – 30 cm.

Povaha King Charles španiela
King Charles španiel je veľmi zvedavý, hravý a priateľský pes. Je výborným spoločníkom svojho pána a jeho rodiny, veľmi dobre si rozumie s deťmi i inými psami. Pokiaľ sa socializuje odmalička s inými domácimi zvieratami, zväčša je toto spolužitie bezproblémové. Netreba však zabúdať, že je to dušou i srdcom lovec, vďaka jeho prirodzeným loveckým inštinktom môžu byť v ohrození menšie zvieratá i vtáky. Rád naháňa všetko, čo sa hýbe, dokonca i idúce autá na ulici, treba byť preto ostražitý, keď s ním pôjdete na prechádzku a máte v úmysle ho pustiť vybehať. King Charles španiel je veľmi aktívny, na druhej strane si však rád spraví pohodlie a oddychuje. Má tendenciu s každým sa spriateliť a preto sa príliš nehodí ako strážny pes.

Starostlivosť o King Charles španiela
Srsť King Charles španiela nepotrebuje obzvlášť náročnú starostlivosť, treba ho však pravidelne prečesávať. Srsť sa mu strihaním neupravuje. Pravidelne mu treba každý deň čistiť uši aj oči, odporúča sa vytierať mu ich bórovou vodou. Netreba ho prekrmovať.

Zdravie
Toto plemeno má veľmi citlivé oči, veľmi ľahko môže ochorieť na zápal, proti ktorému sa odporúča pravidelne mu preventívne kvapkať do nich bórovú vodu. Rovnako sa mu ňou odporúča vytierať uši. U niektorých jedincov sa môžu vyskytnúť problémy s dýchaním. Môže tiež trpieť epilepsiou.
V priemere sa dožíva 9 – 14 rokov.

Výchova
Výchovu King Charles španiela zvládne aj začiatočník, pretože je to pes učenlivý a celkom ľahko vychovateľný. Na druhej strane tiež vie byť veľmi svojský a tvrdohlavý, jeho výchova by mala byť založená na dôslednosti, trpezlivosti a tolerancii, nemenej dôležitý je tiež vzájomný rešpekt.

Život s plemenom King Charles španiel
Toto plemeno je vhodné predovšetkým na chov v byte, na záhradu či dokonca do koterca rozhodne nepatrí. Potrebuje neustály kontakt s majiteľom, ak ho nemá, trpí. Mal by mať určené jedno miesto, na ktorom bude mať svoje mäkké pohodlné miestečko, najlepšie niekde, odkiaľ môže pozorovať celkové dianie v rodine.

Zdroj: celysvet.cz, cz.wikipedia.org, en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno Kerrský modrý teriér (Kerry Blue Terrier) sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 1, pod číslom 3.

Pôvod
Kerrský modrý teriér pochádza z Írska, kde bol v minulosti chovaný na farmách a v sedliackych dvoroch. Jeho pôvod nie je presne známy. Predpokladá sa, že jedným z jeho predkov mohol byť španielsky pes, iní zase hovoria, že by mohol byť potomkom írskeho vlkodava. Ako poľovného psa ho využívali na lov na jazvecov, osvedčil sa však i ako výborný strážny i bojový pes. Prvýkrát sa na výstave objavil v r. 1922 v Anglicku. Momentálne sa využíva ako poľovný, strážny i spoločenský pes. Považuje sa za írskeho národného psa.

Popis
Kerrský modrý teriér je stredne veľký elegantný kompaktný pes s dobre vyvinutým osvaleným telom, rovným chrbtom a hlbokým hrudníkom s dobre klenutými rebrami. Predné končatiny má rovné, zadné má v zreteľnom uhli k telu. Hlavu má dlhú, s veľmi silnou čelusťou a sánkou. Jeho ňufák je čierny. Oči sú malé, väčšinou tmavé, s bystrým výrazom. Uši má malé, v tvare písmena V, nesené sú dopredu. Stredne dlhý chvost má vysoko nasadený a nosený vzpriamene. Jeho srsť je mäkká, hodvábna a zvlnená, bez podsady, v rôznych odtieňoch modrej. Šteniatka sa rodia čierne, v priebehu 18 mesiacov sa farba ich srsti postupne mení na modrosivú.
Váha Kerrského modrého teriéra je približne 15 – 17 kg.
Výška Kerrského modrého teriéra je približne 46 – 48 cm.

Povaha Kerrského modrého teriéra
Kerrský modrý teriér je dobrosrdečný, živý a verný pes. Je výborným rodinným spoločníkom, ktorý je zároveň láskyplný k deťom. Na druhej strane vie byť veľmi prudký a unáhlený a pomerne časté sú uňho i sklony k tvrdohlavosti. Ako väčšina teriérov, ani tento nemá rád iné psy a správa sa voči nim agresívne.

Starostlivosť o Kerrského modrého teriéra
Srsť Kerrského modrého teriéra potrebuje pravidelnú starostlivosť, hoci nepĺzne ani nezapácha. Niekoľkokrát do roka ho treba dať odborne ostrihať. Dôležitá je tiež jeho správna výživa, ktorá by mala byť vyvážená a zdravá.

Zdravie
Toto plemeno patrí medzi relatívne zdravé, neboli uňho zistené žiadne závažnejšie genetické ochorenia. Môže mať sklony k dysplázii bedrového kĺbu. Odporúča sa dávať mu preventívne kontrolovať očné pozadie.
V priemere sa dožíva 12 – 14 rokov.

Výchova
Výchova Kerrského modrého teriéra nie je jednoduchá, vyžaduje si trpezlivý, láskyplný , no zároveň dôsledný prístup. Charakteristickou črtou tohto plemena je tvrdohlavosť a neskrotnosť, nie je preto vhodným psom pre ľudí, ktorí vyžadujú slepú poslušnosť. Tento psík potrebuje pochopenie a prijatie za rovnocenného člena rodiny, iba tak sa uňho rozvinú typické vlastnosti Kerrského modrého teriéra.

Život s plemenom kerrský modrý teriér
Srsť Kerrského modrého teriéra nepĺzne, hodí sa preto na chov v byte, najlepšie mu však bude v rodinnom dome s menšou záhradou. Potrebuje veľa pohybu a denne dlhé prechádzky.

Zdroj: dogs.sk, dogbreedinfo.com, cs.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno katalánsky ovčiak sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 87.

Pôvod
Katalánsky ovčiak pochádza zo Španielska z oblasti Pyrenejí, ktorej obyvatelia sa odpradávna živili chovom oviec. Pomáhali im pritom viaceré plemená psov, spomedzi ktorých však jedno plemeno vynikalo svojou inteligenciou a schopnosťami – akoby sa cvičené už narodilo – boli to predkovia katalánskeho ovčiaka, ktorých preto pastieri začali cielene krížiť, až docielili čistokrvný chov. S úpadkom pastierstva došlo i k úpadku záujmu o chov tohto plemena a nebyť kynológov, ktorí sa ujali jeho ďalšieho chovu, bolo by toto plemeno zaniklo. Postupne sa toto plemeno rozšírilo aj do pohraničných oblastí Španielska a dostalo sa i do Francúzska a následne i do Nemecka, Švajčiarska a ďalších krajín. Dnešný katalánec sa chová ako šľachtené plemeno s dôrazom i na estetiku, ktorá pre pastierov nebola nikdy dôležitá. Ako pastiersky pes sa dnes už veľmi nevyužíva, je výborným spoločenským a výstavným psom a popularitu si postupne získava i ako vodiaci pes.

Popis
Katalánsky ovčiak je stredne veľký, silný, svalnatý pôvodne pastiersky pes, viac dlhší ako vyšší, so silným svalnatým krkom, rovným chrbtom, dobre vyvinutým hrudníkom, dobre tvarovanými krátkymi pevnými bokmi. Jeho hlava vyzerá mohutne, je však úmerná veľkosti jeho tela. Ňufák má rovný a kratší, oči guľaté tmavej farby, uši tenké, vysoko nasadené, tvaru trojuholníka. Chvost má nasadený nižšie, je šabľovitý, môže byť dlhý alebo aj krátky, pri pohybe je zdvihnutý, v kľude zvesený. Jeho srsť je dlhá a hladká, s hustou podsadou a s typickou výraznou briadkou, fúzmi a obočím. Vypadávanie srsti prebieha v dvoch etapách – najskôr mu vypadne srsť v prvej polovici tela a potom začne vypadávať v druhej polovici tela. Charakteristickou farbou je plavá s rôznymi odtieňmi, na končatinách je často bledšia.
Váha katalánskeho ovčiaka je približne 20 – 35 kg.
Výška katalánskeho ovčiaka je približne 46 – 51 cm.

Povaha katalánskeho ovčiaka
Katalánsky ovčiak je veľmi pracovitý pastiersky pes so značnou dávkou inteligencie, vytrvalosti a samostatnosti. Je veľmi múdry a učenlivý. Svojmu pánovi je verným spoločníkom. Voči cudzím ľuďom je rezervovaný. S deťmi si zvyčajne vychádza dobre. Pokiaľ ho socializujeme odmalička, rozumie si dobre i s inými domácimi miláčikmi. Voči iným psom sa však môže správať dominantne. Je výborným rodinným a spoločenským psom a uplatnenie nachádza i ako vodiaci pes.

Starostlivosť o katalánskeho ovčiaka
Srsť katalánskeho ovčiaka si vyžaduje pravidelnú, avšak nie prehnanú starostlivosť. Stačí ho raz, dvakrát do týždňa prečesať riedkym hrebeňom. Nadmerné česanie a kefovanie zničí jeho prirodzený vzhľad. Jeho srsť je prirodzene vodeodolná, kúpanie túto schopnosť narúša, preto kúpať ho sa odporúča minimálne, podľa potreby.

Zdravie
Toto plemeno patrí medzi pomerne zdravé plemená psov. Môže mať sklony k dysplázii bedrového kĺbu.
V priemere sa dožíva 12 – 14 rokov.

Výchova
Katalánsky ovčiak je veľmi inteligentný a učenlivý. S výchovou treba začať odmalička a mala by byť dôsledná. Na povely reaguje ihneď, ak sa však neustále opakujú, rýchlo stratí pozornosť, odporúča sa teda povely obmieňať a patrične ho motivovať. Okrem strážneho psa ho možno vycvičiť na psa policajného i lavínového.

Život s plemenom katalánsky ovčiak
Katalánsky ovčiak je prispôsobivý pes, možno ho chovať aj v meste v byte, najlepšie mu však bude v rodinnom dome s dostatočným výbehom. Potrebuje veľa pohybu. Možno ho chovať vonku i celoročne.

Zdroj: dogs.sk, en.wikipedia.org, cs.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno karelský medvedí pes sa v FCI nachádza v skupine 5, v sekcii 5, pod číslom 48.

Pôvod
Karelský medvedí pes má pôvod vo Fínsku, na východe v Karelii, ktorá sa neskôr stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Medzi jeho predkov patrí Lajka a špice, s cieleným chovom sa začalo v 20. – 30. rokoch 20. storočia. Vo Fínsku, Švédsku a Nórsku sa využíval na lov medveďov, vlkov a losov, na lov losov sa využíva dodnes. V 70.-tych rokoch sa stal veľmi obľúbeným a s jeho chovom sa začalo v mnohých ďalších častiach Európy, do Veľkej Británie, dokonca sa dostal až do Severnej Ameriky. Prvý štandard plemena bol vytvorený v r. 1943, FCI bol uznaný v r. 1946.

Popis
Karelský medvedí pes je stredne veľký kompaktný pes s osvaleným chrbtom, hlbokým a širokým hrudníkom a rovnými končatinami. Jeho hlava je široká, oči má malé, oválne, tmavohnedé, ňufák čierny, jeho uši sú malé, stýčené, trojuholníkového tvaru, trošku zaguľatené na koncoch. Jeho chvost je silný, strednej dĺžky, vysoko nasadený, zatočený. Jeho srsť je drsná, rovná, s hustou podsadou, vo farbe čiernej s bielymi znakmi na hlave, krku, hrudníku i nohách a môžu byť i na chvoste.
Váha karelského medvedieho psa je približne 20 – 28 kg.
Výška karelského medvedieho psa je približne 52 – 57 cm.

Povaha karelského medvedieho psa
Karelský medvedí pes je inteligentný, dominantný a samostatný pes, zároveň však veľmi prítulný a citlivý. Voči svojmu pánovi a jeho rodine je veľmi lojálny a verný, miluje deti. S ostatnými domácimi miláčikmi si rozumie dobre. Má veľkú odvahu a silne vyvinutý lovecký pud. Je výborným loveckým a strážnym psom, ale hodí sa aj na športovú kynológiu. Uplatňuje sa tiež ako záchranársky pes.

Starostlivosť o karelského medvedieho psa
Toto plemeno je, čo sa starostlivosti týka, veľmi skromné, nevyžaduje si nejakú zvlášť starostlivosť o srsť. Pĺzne dvakrát do roka, na jar a v zime, vtedy sa odporúča pravidelne mu vypadanú srsť vyčesávať, inak má jeho srsť samočistiacu schopnosť, dokonca ani typicky nezapácha, ako je to u niektorých iných psov, preto sa okrem tohto obdobia starostlivosť o ňu nevyžaduje. Kúpeme ho podľa potreby, nie však pričasto, narušili by sme samočistiacu schopnosť jeho srsti a tiež by sa mu mohli začať tvoriť lupiny. Tiež je veľmi nenáročný na stravu – v porovnaní s veľkosťou jeho tela toho znie neúmerne málo.

Zdravie
Toto plemeno nevykazuje nejaké vážne zdravotné problémy,ani netrpí žiadnymi dedičnými poruchami.
V priemere sa dožíva 15 rokov.

Výchova
Toto plemeno je veľmi inteligentné a učenlivé. S výchovou by sme mali začať odmalička a treba, aby bola dôsledná avšak nie tvrdá. Jeho pán by mal byť prirodzenou autoritou, ktorú sa naučí rešpektovať a poslúchať. Dôležitý je nácvik privolania, na ktoré pes ihneď pribehne k svojmu pánovi a podriadi mu aj svoje záujmy. Všeobecne platí pravidlo, že za poslúchnutý príkaz ho treba veľa a často chváliť a odmeniť aspoň malou maškrtou. Odmena je dobrou motiváciou.

Život s plemenom karelský medvedí pes
Karelský medvedí pes je od prírody zvyknutý na tvrdé podmienky, najlepšie sa bude cítiť vonku, v zime dokonca rád prespáva na snehu. Potrebuje veľký priestor, veľa pohybu a dostatočný výbeh na čerstvom vzduchu. Nemá rád stiesnené priestory a samotu, umiestnenie do koterca sa preto neodporúča. Malé šteniatka sa odporúča dávať v chladných mesiacoch na noc dnu, keď už sú staršie, môžu prespávať v zateplenej búde vonku. Jeho odvážnu povahu možno využiť na stráženie a ochranu domu.

Zdroj: dogbreedinfo.com, members.tripod.com, cs.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno juhoruský ovčiak sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 326.

Pôvod
O vzniku juhoruského ovčiaka existuje množstvo príbehov a legiend, s určitosťou sa však nevie, kde a za akých okolností toto plemeno vzniklo. Bieli ovčiarski psi chránili stáda v Rusku a na Ukrajine celé stáročia. V 18. storočí boli do Ruska, spolu so špeciálnym chovným plemenom oviec Merino, privezení aj pastierski psi, ktorí sa však ťažšie adaptovali na tamojšie podmienky, došlo preto k ich kríženiu s pôvodnými bielymi ovčiarskymi psami a tak vznikol juhoruský ovčiak. Juhoruský ovčiak si k sebe okrem majiteľa nepustí cudzie osoby. Táto skutočnosť bola pre toto plemeno veľmi nepriaznivá počas Veľkej októbrovej revolúcie v r. 1917 a následne i druhej svetovej vojny, na základe čoho boli postrieľaní. Z celého chovu sa zachovalo iba niekoľko šteniat. Po druhej svetovej vojne sa začalo s jeho cielenou rekonštrukciou, ktorou došlo k obnoveniu chovu, predchádzajúcu obľubu už však nezískali.
Toto plemeno je jedno z najlepších strážnych plemien a dokáže prežiť aj v najextrémnejších podmienkach.

Popis
Juhoruský ovčiak je pomerne veľký, mocný a silný pes, s pevným kvadratickým telom a pevnými kosťami. Má pevný a rovný chrbát, široký a hlboký hrudník, brucho vtiahnuté. Má oválne tmavé oči, s priliehajúcimi viečkami, malé trojuholníkové uši, nosené voľne zvesené. Jeho dlhý chvost je nízko nasadený, nosený nadol. Na konci je chvost mierne vytočený nahor. Jeho srsť je dlhá, hrubá, hustá, s hustou podsadou, na celom tele je rovnako dlhá. Je odolná voči vode. Vyskytuje sa vo farbe bielej, bielo-žltej alebo sivo-dymovej.
Váha juhoruského ovčiaka je približne 50 – 60 kg.
Výška juhoruského ovčiaka je približne 62 – 65 cm.

Povaha juhoruského ovčiaka
Juhoruský ovčiak je veľmi životaschopné a odolné plemeno, zároveň ostré, častokrát s nepredvídateľnými reakciami. K svojmu majiteľovi je veľmi verný a oddaný, no voči cudzím ľuďom je nedôverčivý a rezervovaný, pri náznaku ohrozenia zaútočí. Je vhodný iba pre skúsených kynológov, začínajúcim chovateľom sa neodporúča. Potrebuje neustály kontakt s majiteľom. Je výborným a nesmierne spoľahlivým strážcom, pre prípadného votrelca nebezpečným.

Starostlivosť o juhoruského ovčiaka
Juhoruský ovčiak si vyžaduje pravidelnú starostlivosť o srsť, odporúča sa aspoň dvakrát za týždeň ho dôkladne prečesať a prekefovať. Treba ho tiež často trimovať. Aby jeho srsť nesplstnatela, treba mu vždy na jar a na jeseň dôkladne vyčesať podsadu. Taktiež mu treba pravidelne čistiť uši a vystrihávať mu chlpy na labkách.

Zdravie
Toto plemeno prakticky nebýva choré, je schopné prežiť aj v tých najextrémnejších podmienkach.
V priemere sa dožíva 9 – 11 rokov.

Výchova
Juhoruský ovčiak dobre zvláda základný výcvik, je to veľmi inteligentné plemeno, zároveň však aj veľmi tvrdohlavé, poslúchne iba povely, ktoré sám uzná za užitočné. Nie je vhodný pre začínajúceho chovateľa.

Život s plemenom juhoruský ovčiak
Juhoruský ovčiak je prirodzene zvyknutý na extrémne podmienky i klímu, mal by sa chovať celoročne iba vonku a na veľkom dobre oplotenom, uzamknutom pozemku. Náhodný stret s cudzím človekom môže byť vzhľadom na jeho povahu nebezpečný. Treba mu tiež zabezpečiť dostatok aktivít na vybitie energie, inak môže mať sklony k agresivite.

Zdroj: dogbreedinfo.com, podhrabina.sk

FCI skupina
Plemeno jazvečík sa v FCI nachádza v skupine 4, v sekcii 1, pod číslom 148.

Pôvod
Pes s dlhým telom a krátkymi nohami bol zobrazovaný už na antických nástenných maľbách v egyptských chrámoch, ale i vo forme kameňa či sošiek v Mexiku, Peru i Číne. Prvé zmienky o využití psa s takýmto výzorom na lov pod zemou sú z 5. – 9. storočia. Keďže sa v mnohých rímskych príbytkoch na germánskom území našli pozostatky psov, ktorí zodpovedali jazvečíkovi, predpokladá sa, že jazvečík je nemeckého pôvodu. Prvý klub chovateľov jazvečíkov bol založený v r. 1888.
Jazvečík sa využíval ako lovecké plemeno na lov divých zajacov, líšok a jazvecov a ich snorenie v brlohoch a norách. Boli šľachtení tak, aby boli pomalší a lovci ich mohli sledovať. V súčasnosti sa jazvečík využíva ako poľovný, strážny i spoločenský pes.

Popis
Jazvečík má charakteristické krátke končatiny a dlhé svalnaté telo. Jeho hlava je podlhovastá a smerom k nosu sa zužuje, stredne veľké oválne oči tmavohnedej farby majú energický výraz, strakaté psi môžu mať každé oko inej farby. Uši má dlhé, široké, vysoko nasadené, visiace plocho dolu. Chvost má mierne ohnutý a nasadený v línii chrbta. Podľa druhu srsti existujú tri rôzne typy:
– Hladkosrstý jazvečík, má krátku, hustú, lesklú srsť, jednofarebnú alebo strakatú, existuje vo všetkých farbách od červenej po čiernu. Malý fľak na hrudi je povolený.
– Dlhosrstý jazvečík, má dlhú, jemnú, lesklú a hladkú srsť, môže byť mierne zvlnená. Rovnako ako hladkosrstý jazvečík, aj dlhosrstý jazvečík existuje vo všetkých farbách.
– Drsnosrstý jazvečík, má drsnú, hustú, priliehajúcu srsť, pod ktorou sa skrýva hustá podsada. Vyskytuje sa vo všetkých farbách, biele fľaky na hrudi sú nežiaduce, ale sú povolené.
Váha jazvečíka je približne 5 – 9 kg.
Výška jazvečíka je približne 13 – 25 cm.

Povaha jazvečíka
Jazvečík je aktívny, živý a zvedavý pes, ktorý je zároveň veľmi samostatný a nezriedka tvrdohlavý. Je inteligentný a učí sa rýchlo. Hoci je veľmi pracovitý a rád plní úlohy, ktoré mu pán zadelí, nikdy nebude počúvať každý príkaz. Každú cudziu osobu spoľahlivo ohlási, no voči cudzím ľuďom je nedôverčivý. S deťmi má dobrý vzťah, pokiaľ rešpektujú pravidlá správania sa ku psom. Keďže je to lovecký pes, neodporúča sa spolu s jazvečíkom chovať iné zvieratá, hoci nie je vylúčené, že pokiaľ sa správne socializuje odmalička, nemusel by to byť problém. Občas vás tiež môže zmiasť svojím humorom a šaškovaním.

Starostlivosť o jazvečíka
Jazvečík potrebuje veľa pohybu a vyváženú pravidelnú stravu, treba dbať, aby sa neprekrmoval, pretože má sklon k obezite. Dlhosrstý jazvečík potrebuje výraznejšiu starostlivosť o srsť ako ostatné typy, treba ho pravidelne česať a kartáčovať, aspoň dvakrát do týždňa. Hrubosrstý jazvečík sa dvakrát do roka trimuje. Kúpať sa odporúča podľa potreby, s použitím špeciálneho šampónu pre psov. Okrem toho treba pravidelne dbať na čistotu uší a tiež mu zastrihávať pazúriky a vystrihávať mu chlpy na vankúšikoch na labkách.

Zdravie
Toto plemeno môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, ale i obrnou, hluchotou, môže mať sklony k epilepsii.
V priemere sa dožíva 14 – 17 rokov.

Výchova
Výchova jazvečíka by mala byť založená na dôslednosti a trpezlivosti odmalička. Jazvečík je známy svojou tvrdohlavosťou. Rád poslúchne rozkazy, ktoré uzná za vhodné, neposlúchne však vždy všetky. Pokiaľ si niečo zaumieni, ide si za tým. Pri správne zvolenej výchove a výcviku sa toho dokáže veľa naučiť. Vo výchove treba byť dôsledný, nemali by sme mu tolerovať nálady, pretože ak raz na niečom poľavíte, zapamätá si to. Za svoju prítulnosť k rodine si vyžaduje rešpekt.

Život s plemenom jazvečík
Pokiaľ má jazvečík dostatočný priestor, možno ho chovať v byte, životu v meste sa rýchlo prispôsobí. Nemali by sme ho nechávať samého, kontakt s rodinou je preňho veľmi dôležitý. Treba ho brávať na pravidelné prechádzky a zaručiť mu dostatok pohybu. Odporúča sa dopriať mu aj voľný výbeh, treba však pamätať na jeho lovecké inštinkty – mohol by utiecť.

Zdroj: dogbreedinfo.com, Psy – spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba (Rino Falappi, Ikar, 2001). sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno japonský čin sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 8, pod číslom 206.

Pôvod
Japonský čin, tiež známy ako japonský španiel, má pôvod v Číne. Do Japonska sa dostal v 8. storočí ako súčasť dane, ktorú Japonsku Čína platila. Pravdepodobne bol vyšľachtený z tibetského španiela. V Japonsku bol tento psík veľmi cenený, chovali ho dámy na cisárskom dvore. Jeho chov mal po stáročia prísne pravidlá a preto je dlhú dobu chovaný iba čistokrvne. V r. 1853 priviezol admirál Perry z Japonska do Európy párik japonských činov, ktorý daroval kráľovnej Viktórii a tak sa dostal japonský čin na európsky kontinent. Jeho chovu sa však nedarilo, prvé úspechy boli zaznamenané až v 20. storočí. Dnes sa teší veľkej obľube v Európe i v Amerike. Japonský čin slúži ako spoločenské plemeno.

Popis
Japonský čin je malý, vznešene pôsobiaci psík s dlhou bielou srsťou. Má veľkú, širokú hlavu, veľké, žiarivo čierne oči, osadené ďaleko od seba, malé previsnuté uši v tvare písmena V sú pokryté srsťou. Jeho telo je krátke, chrbát rovný, hrudník hlboký. Chvost je vysoko nasadený, nesený v oblúku nad úrovňou chrbta, je bohato osrstený. Jeho srsť je rovná, mäkká a hustá, na hlave kratšia, na krku a ušiach dlhá a bohatá. Charakteristickou farbou japonského čina je biela s čiernymi alebo červenými znakmi.
Váha japonského čina je približne 2 – 7 kg.
Výška japonského čina je približne 18 – 28 cm.

Povaha japonského čina
Japonský čin je veľmi veselý, priateľský a milý psík, rád sa predvádza a najradšej trávi čas v spoločnosti svojho pána. Voči neznámym ľuďom je rezervovaný, k deťom je milý, musia sa však vedieť k nemu dobre správať, inak bude cítiť, že mu bolo ublížené. S ostatnými domácimi zvieratami si vychádza dobre, je nekonfliktný. Občas však vie byť i tvrdohlavý.

Starostlivosť o japonského čina
Japonskému činovi by sme mali pravidelne aspoň dvakrát do týždňa prečesať a prekefovať srsť, aby bola hladká a lesklá. Odporúča sa občas ho vykúpať s použitím kvalitného šampónu pre psov. Pravidelne sa mu tiež staráme o čistotu uší a očí a tiež mu zastrihávame pazúriky.
Je to veľmi čistotné plemeno.

Zdravie
Toto plemeno netrpí nejakými vážnejšími ochoreniami, môžu sa uňho vyskytnúť infekcie očí a respiračné choroby. Má tiež tendenciu chrápať.
V priemere sa dožíva do 10 rokov.

Výchova
Výchova japonského čina býva bezproblémová. Majiteľ ho musí naučiť, že on je jeho vodca svorky, nie naopak a musí mu stanoviť pravidlá, ktoré budú vzájomne dodržiavať a rešpektovať. Pokiaľ pes nadobudne pocit, že on je vodcom svorky, začnú sa uňho prejavovať rôzne problémy so správaním. Občas sa môže v jeho správaní vyskytnúť istá tvrdohlavosť, šikovný majiteľ si však s ňou poradí.

Život s plemenom japonský čin
Toto plemeno nie je náročné, možno ho kľudne chovať v byte. Potrebuje však neustály kontakt s majiteľom, rád za ním chodí a odpočíva pri ňom. Preto je dobré pripraviť mu viacej miestočiek, vo viacerých miestnostiach, kde bude môcť byť so svojím pánom, odpočívať pri ňom, či iba pozorovať dianie naokolo. Nesmieme tiež zabúdať, že je to psík živý a hravý, preto je rovnako dôležité dopriať mu tiež pravidelné prechádzky a dostatok pohybu.

Zdroj: dogbreedinfo.com, najkrajsipsikovia.estranky.sk, sk.wikipedia.org