FCI skupina
Plemeno foxteriér existuje vo dvoch variantoch – drsnosrstý foxteriér, ktorý sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 1, pod číslom 169 a hladkosrstý foxteriér, ktorý sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 1, pod číslom 12.

Pôvod
Foxteriéry boli vyšľachtení v Spojenom kráľovstve. Údajne sa psi podobní foxteriérom na území Spojeného kráľovstva vyskytovali už v keltskom období, prví známi foxteriéry však pochádzajú až z prvej polovice 19. storočia. Hladkosrstý teriér je pôvodnejšie plemeno, bol vyšľachtený zo starého anglického teriéra. Drsnosrstý teriér bol vyšľachtený z kríženia iných neznámych drsnosrstých teriérov s krátkosrstým teriérom.
Teriéry sa využívali na lov líšok (z anglického slova líška – fox je odvodený aj ich názov), kačíc, vydier ale i krýs a myší v stajniach a chlievoch. V súčasnosti sa využíva aj ako rodinný a spoločenský pes.

Popis
Foxteriér je pes s dobre vyvinutým kvadratickým telom a stredne dlhými končatinami. Jeho chrbát je rovný a pevný, hrudník je hlboký a mierne široký. Jeho tvár sa postupne od očí smerom k ňufáku zužuje. Oči má malé, okrúhle, tmavé, uši v tvare V sú malé a sklopené.
Hladkosrstý a drsnosrstý foxteriér sa od seba odlišujú srsťou. Hladkosrstý foxteriér má srsť tvrdú, priliehavú a hladkú, bielej farby s hnedými alebo čiernymi fľakmi. Drsnosrstý foxteriér má zase srsť hustú a drsnú, väčšinou je trojfarebný – bielo-hnedo-čierny. Chvost má foxteriér väčšinou skrátený, je nasadený vysoko, nosený býva nahor.
Váha foxteriéra psa je približne 8 – 10 kg, fenky 7 – 8 kg.
Výška foxteriéra – psa je približne 39 cm, fenky sú o máličko menšie.

Povaha foxteriéra
Foxteriér je pes vždy dobre naladený a veselý, ale tiež veľmi temperamentný, inteligentný, odvážny a pracovitý. Je to lovecké plemeno, inštinktívne si teda nenechá ujsť príležitosť zaloviť si, aj keď len na mačky alebo iné drobné zvieratá. Rovnako sa tiež rád púšťa do potýčok s inými psami, odporúča sa teda počas prechádzok ho držať na vôdzke.
Svojmu pánovi a jeho rodine je verný, pomerne rýchlo sa stáva rodinným príslušníkom. Keďže sa veľmi rád hrá, je ideálnym spoločníkom detí.

Starostlivosť o foxteriéra
Starostlivosť o foxteriérovu srsť nie je nejak obzvlášť náročná. Srsť sama o sebe má samočistiace schopnosti, jej každodenné vyčesanie jej však iba prospeje. Výstavní psi by mali byť pravidelne česaní a podľa potreby zastrihávaní.
Z času na čas by sme mu mali skontrolovať zuby i uši, pazúriky mu treba zastrihávať podľa potreby.

Zdravie
U bielych foxteriérov sa vyskytla hluchota, môže tiež trpieť na dedičnú progresívnu atrofiu sietnice.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 13 – 14 rokov.

Výchova
Foxteriér je plemeno veľmi inteligentné, no vie byť tiež veľmi tvrdohlavý a prefíkaný. S jeho výchovou treba začať od ranného veku a mala by byť dôsledná a prísna, inak by si mohol vytvoriť zlozvyky, ktorých sa neskôr bude len ťažko zbavovať. Ak ho naopak od malička dôsledne vychovávame a vieme si naňho nájsť čas, vychováme z neho poslušného a verného spoločníka. Takisto ho treba odmalička socializovať s inými zvieratami v domácnosti, aby si na ne lepšie navykol, pretože má prirodzený inštinkt naháňať všetko, čo je od neho menšie.

Život s plemenom foxteriér
Foxteriér je prirodzene veľmi energický pes, vyžaduje si veľa pohybu. Do bytu sa preto veľmi neodporúča, iba v prípade, ak má jeho majiteľ alebo členovia domácnosti v ktorej žije, naňho dostatok času a môže sa mu venovať. Ideálne je chovať toto plemeno v rodinnom dome s dostatočne veľkou záhradou, no okrem výbehu v záhrade pri dome sú tiež dôležité prechádzky po prírode a v lese, kde si môže dostatočne vybiť energiu. Foxteriér má okrem množstva pohybu po prírode rád aportovacie hry a cvičenia.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, wikipedia.org.cz

FCI skupina
Plemeno francúzska (Braque Francais) vyžla existuje v dvoch variantoch – typu Gascogne (Gaskoň), ktorý sa v FCI nachádza v skupine 7, v sekcii 1, pod číslom 133 a o niečo menší, typu Pyrénées, ktorý sa v FCI nachádza v skupine 7, v sekcii 1, pod číslom 134.

Pôvod
Francúzska vyžla pochádza z Francúzska, kde existovala už v pätnástom storočí. V priebehu ďalších storočí sa dostala do ďalších krajín, v ktorých bola krížená s inými plemenami. Koncom 19. storočia sa pri bližšom skúmaní tohto plemena zistilo, že existujú jeho dve varianty – typ Gascogne a typ Pyrénées (tiež nazývaný petite taille). Predpokladá sa, že ich predchodcami boli starý španielsky stavač s dnes už vymretým južným chrtom.
V r. 1850 bol založený prvý klub a v r. 1888 vznikli štandardy pre obe plemená. Obidve tieto plemená sú vzácne. Vo Francúzsku sa chovajú vo veľkom, no inde len zriedkavo. Francúzska vyžla sa chová ako poľovné a spoločenské plemeno.

Popis
Oba varianty francúzskej vyžly sú stredne veľké až veľké plemená, štíhlej elegantnej postavy, s dlhými nohami a dlhými ovísajúcimi ušami. Francúzska vyžla typu Gascogne je približne o 10 cm vyššia ako typu Pyrénées. Typ Pyrénées má zase o niečo širšiu hlavu ako Gascogne, rovnako tiež jeho uši sú o niečo kratšie ako uši Gascogne. Gascogne je celkovo pomalší ako Pyrénées. Srsť oboch typov je krátka, u Gascogne je hrubšia, u Pyrénées kratšia a jemnejšia. Najčastejšie sa vyskytujú vo farbe gaštanovohnedej alebo bielej husto popretkávanej hnedými fľakmi, častokrát s niekoľkými veľkými hnedými fľakmi. Chvost majú prirodzene kratší alebo môže byť aj skracovaný.
Váha francúzskej vyžly typu Gascogne je približne 30 kg, typ Pyrénées váži približne 20 kg.
Výška francúzskej vyžly typu Gascogne je približne 58 – 69 cm, typ Pyrénées je vysoký približne 47 – 58 cm.

Povaha francúzskej vyžly
Francúzska vyžla je veľmi dobrosrdečná a prispôsobivá, rýchlo sa učí a patrí medzi poslušné plemená psov. Ako poľovné plemeno je tiež veľmi vytrvalá a rýchla. Má rada deti a dobre si vychádza i s inými zvieratami.

Starostlivosť o francúzsku vyžlu
Starostlivosť o srsť francúzskej vyžly netreba intenzívnu, stačí ju raz do týždňa prečesať kefou, aby sme odstránili odumreté chlpy, alebo po prechádzke v lese jej srsť vyčistiť, aby sme ju zbavili nežiadúcich nečistôt. Kúpať sa ju odporúča každé 3 – 4 týždne, aby sme predišli typickému psiemu zápachu.

Zdravie
Toto plemeno je pomerne zdravé, nevykazuje nejaké závažnejšie ochorenia. Môže sa uňho vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu, a treba tiež dávať pozor, aby sa neprejedala.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 14 – 15 rokov.

Výchova
Francúzska vyžla je poslušné plemeno, učí sa veľmi rýchlo, výchova však musí byť dôsledná a mala by byť odmalička. Odporúča sa tiež odmalička ju socializovať s inými zvieratami v domácnosti, dôležité sú pre ňu i mentálne cvičenia.

Život s plemenom francúzska vyžla
Francúzska vyžla je prispôsobivé plemeno, pokiaľ má denne dostatok pohybu a cvičenia a dostatočný kontakt s majiteľom alebo jeho rodinou, možno ju chovať v byte.

Zdroj: en.wikipedia.org, petpaw.com.au

FCI skupina
Plemeno Galgo Espaňol sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 3, pod číslom 285.

Pôvod
Plemeno Galgo Espaňol, tiež známe ako „španielsky pes“, nemá celkom jasný pôvod. Existujú teórie o tom, že má predchodcov v starých ázijských chrtoch, podľa ďalších teórií by zase mohol byť potomkom keltských chrtov. Veľkej obľube sa tešil v antických dobách v starovekom Ríme, v 16. storočí sa stal známy i v iných krajinách, najmä v Anglicku a v Írsku, kde bol chovaný na lov zajacov a iných menších zvierat. Oficiálne bolo toto plemeno uznané až v r. 1971. V súčasnosti sa využíva ako lovecký, dostihový a spoločenský pes.

Popis
Galgo Espaňol je veľmi podobný chrtovi, charakteristickým znakom je jeho postava – zadnú časť tela má postavenú vyššie ako prednú. V porovnaní s chrtom je galgo menej osvalený, má ľahšiu stavbu tela a nemá taký hlboký hrudník ako chrt. Hlava galga je oproti hlave chrta o dosť pretiahnutá, čím tiež vytvára dojem dlhších uší, je kostnatá a suchá. Jeho oči sú malé, mierne šikmé, mandľového tvaru. Chvost má dlhý, tenký, hlboko nasadený, takmer vždy vtiahnutý medzi nohy. Galgo existuje v dvoch variantoch – hladkosrstý a drsnosrstý, v rozličných farbách, najčastejšie v čiernej, zlatej, škoricovej, červenej i bielej.
Váha galga je približne 20 – 30 kg.
Výška galga psa je približne 62 – 70 cm, fenky 60 – 68 cm.

Povaha galga
Galgo Espaňol je povahovo veľmi podobný chrtovi. Je to pes pokojný a tichý, má rád pohodlie – dlho a rád spí alebo len tak leží na gauči. Je veľmi inteligentný a jeho silnou stránkou je tiež jeho vytrvalosť. Vie však byť tiež veľmi rezervovaný a hanblivý, preto je socializácia odmalička veľmi dôležitá. Pokiaľ je od raného veku socializovaný, k iným psom a dokonca i mačkám je priateľský. Výborne si vychádza s deťmi. Je to však lovec, ktorý odjakživa patril k lovcom zajacov, preto sa treba pripraviť na to, že bude naháňať všetky od seba menšie zvieratá.

Starostlivosť o galga
Galgo nie je náročný na starostlivosť. Pĺzne iba mierne, starostlivosť o jeho srsť spočíva v pravidelnom prečesávaní raz do týždňa. Kúpať sa ho odporúča podľa potreby. Dôležitá je tiež starostlivosť o jeho uši. Pravidelne mu tiež zastrihávame pazúriky.

Zdravie
Galgo je pomerne zdravé plemeno, je považovaný za zdravšie plemeno ako chrt, môžu sa však uňho vyskytnúť vrodené choroby dedičného charakteru. Galgo je precitlivený na anestetiká, na túto skutočnosť treba veterinára preventívne dopredu upozorniť.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 12 – 15 rokov.

Výchova
Galgo je poľovné plemeno, má mierne sklony k tvrdohlavosti a neposlušnosti, správnou výchovou odmalička ho však možno usmerniť k poslušnosti. Potrebuje vedieť, kto je pánom, iba vtedy bude poslúchať. Ako poľovné plemeno je vedený svojimi inštinktami a je pripravený hocikedy prudko vyraziť a loviť, rád loví všetky zvieratá menšieho vzrastu. Je dôležité odmalička ho správne socializovať s inými domácimi zvieratami, aby bol na ne odmalička navyknutý a nechcel ich loviť. Ak sa rozhodnete chovať galga, je dôležité zriadiť si vysoký plot. Rovnako je dôležité vedieť ho pustiť z vôdzky – odporúča sa tak urobiť, iba keď ste si istí, že to nie je nebezpečné.
Výborným výchovným prostriedkom je odmena jedlom. Výchova je veľmi dôležitá, pokiaľ ju nezanedbáte, získate z vášho galga výborného spoločníka a člena vašej rodiny.

Život s plemenom Galgo Espaňol
Galgo Espaňol nie je veľmi vhodný do bytu, pokiaľ mu však dokážete zabezpečiť pravidelný výbeh alebo prechádzku minimálne na pol hodinu denne, dá sa zvládnuť chovať ho aj v byte. Najlepšou alternatívou je chovať ho v rodinnom dome so stredne veľkou záhradou, zároveň však s dostatočne vysokým plotom.

Zdroj: en.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno grónsky pes sa v FCI nachádza v skupine 5, v sekcii 1, pod číslom 274.

Pôvod
Grónsky pes, ako nám samotný jeho názov prezrádza, pochádza z Grónska, kde sa vyvíjal samostatne, bez vplyvov človeka. Postupne sa začal obyvateľmi Grónska chovať účelovo na lovenie polárnych medveďov a sobov, ale tiež na ťahanie ťažkých prepravných saní vezúcich náklad. Neskôr sa grónsky pes začal vďaka jeho prirodzeným inštinktom, vytrvalosti a pracovitosti v extrémnych podmienkach využívať pri polárnych výpravách. V r. 1943 sa po prvýkrát toto plemeno dostalo aj do Európy, po roku však bol presunutý naspäť do Grónska. Toto plemeno sa využíva ako lovecký a saňový pes.

Popis
Grónsky pes je kompaktný pes obdĺžnikového tvaru s mohutnou stavbou tela. Jeho chrbát je rovný, hrudník hlboký a široký. Jeho hlava je široká, mierne klenutá, so šikmo posadenými očami farby v závislosti od farby srsti a tmavým ňufákom, uši má neveľké, trojuholníkového tvaru. Jeho chvost je vysoko nasadený a husto osrstený a je zatočený. Srsť grónskeho psa pozostáva z odolnej hustej tvrdej krycej srsti a z hustej jemnej podsady, a tvorí základ pre prežitie v drsných podmienkach Grónska. Povolené sú všetky farby okrem albínov, tí sú z chovu vylúčení.
Váha grónskeho psa je približne 30 – 32 kg.
Výška grónskeho psa je približne 60 cm a viac, fenky 55 cm a viac.

Povaha grónskeho psa
Grónsky pes je pes energický, temperamentný, samostatný, ale i dominantný a tvrdohlavý, ktorý rád koná samostatne a podľa seba. Táto samostatnosť a potreba slobody súvisí s so skutočnosťou, že sa jedná o psa, ktorý bol dlhú dobu ponechaný napospas prírode a musel sa naučiť počúvať svoje inštinkty a správne sa rozhodovať. Typickou vlastnosťou tohto plemena je jeho výborná schopnosť orientácie, grónsky pes vždy trafí domov. K svojmu majiteľovi a jeho rodine je na druhej strane veľmi priateľský a prítulný, rodina je preňho veľmi dôležitá. Má prirodzenú potrebu byť súčasťou svorky, ktorú mu majiteľ nahrádza. S ostatnými domácimi zvieratami je to už však horšie. Jeho inštinktívna potreba dominancie je silná a tak v jeho blízkosti nie je v bezpečí žiadne iné domáce zviera. Dôležité je odmalička ho socializovať, aby bol zvyknutý aj na prítomnosť iných zvierat vo svojom okolí. Šteká málo, ale veľa vyje.

Starostlivosť o grónskeho psa
Grónsky pes si nevyžaduje nejakú obzvlášť náročnú starostlivosť. Srsť mu pravidelne prečesávame alebo kartáčujeme, v období pĺznutia je dobré robiť to častejšie, aby sme odstránili odumreté chlpy. A tiež dbáme o správnu dĺžku jeho pazúrov. Samozrejme, zdravá a vyvážená strava je takisto veľmi dôležitá.

Zdravie
Grónsky pes je pomerne zdravé plemeno, môže sa uňho vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 13 rokov.

Výchova
Grónsky pes potrebuje byť vychovávaný odmalička, spravodlivo a dôsledne, najlepšie skúseným chovateľom. Potrebuje sa naučiť, že jeho majiteľ je vodcom svorky, ktorého treba počúvať a poslúchať. Dôležité je často ho chváliť a za poslušnosť ho aj náležite odmeniť. Grónsky pes nie je pes vhodný pre chovateľov – začiatočníkov. Skúsený chovateľ s dostatočnými znalosťami však z neho vie vychovať príjemného a poslušného spoločníka.

Život s plemenom grónsky pes
Toto plemeno je zvyknuté aj na tie najnáročnejšie klimatické podmienky, odporúča sa preto chovať ho vonku, najlepšie v dostatočne veľkom koterci. Majiteľ by si ho mal brávať k sebe tak často, ako sa len dá, vďaka čomu sa umocní jeho pocit, že je súčasťou svorky. Ak ho chceme vypúšťať do výbehu po záhrade, odporúča sa dostatočne vysoký plot.

Zdroj: en.wikipedia.org, dogbreedinfo.com, milacik-estranky.sk

FCI skupina
Plemeno Gordonov seter sa v FCI nachádza v skupine 7, v sekcii 2, pod číslom 6.

Pôvod
Plemeno Gordonov seter vznikol začiatkom 17. storočia v Škótsku. Predpokladá sa, že vznikol krížením veľkých španielov vo stavačmi. Preslávil ho vojvoda Alexander IV. z Gordonu, začiatkom 19. storočia. Vďaka svojmu vynikajúcemu čuchu sa využíval ako dohľadávač zostrelených vtákov. Z ďalších vlastností ho preslávila jeho obrovská energia a schopnosť loviť za akýchkoľvek poveternostných podmienok, bez ohľadu na to, či na zemi alebo vo vode. Gordon setter však nebol v porovnaní s ostatnými stavačmi dostatočne rýchly a preto u poľovníkov a lovcov Gordon seter mierne stratil na popularite a uplatnili sa rýchlejšie plemená. V súčasnosti sa využíva ako lovecký a spoločenský pes.

Popis
Gordon seter je proporcionálne vyvážený pes, má pevný, primerane veľký chrbát, hlboký hrudník s rebrami klenutými po celej dĺžke hrudníka. Jeho hlava je dobre tvarovaná, pomerne dlhá, s inteligentným výrazom tváre. Oči má primerane veľké, tmavé a lesklé. Stredne veľké, tenké uši mu priliehajú k hlave, osadené sú nízko. Chvost má krátky, rovný, pri koreni silný, smerom k špičke sa zužuje. Nosený je vodorovne alebo pod úrovňou chrbta. Jeho srsť je stredne dlhá, rovná, priliehavá, na hlave a po vnútorných bokoch je krátka a jemná. Najčastejšie sa vyskytuje v antracitovej čiernej s trieslovými odznakmi orechovo-červenej alebo gaštanovej farby. Biela škvrna na hrudníku je prípustná, ale čím je menšia, tým lepšie.
Váha Gordon setera – psa je približne 25 – 36 kg, fenky 20 – 32 kg.
Výška Gordon setera – psa je približne 61 – 69 cm, fenky 58 – 66 cm.

Povaha Gordon setera
Gordon seter je inteligentný, odvážny, poslušný pes, so silnými loveckými inštinktami, ktoré sa iba málokedy mýlia. Voči svojmu majiteľovi a jeho rodine je veľmi lojálny a verný. Je veľmi priateľský, či k svojej rodine, deťom, ostatným domácim miláčikom, i k návštevám. Je dobré odmalička ich navykať na rôzne situácie, čím ho na ne pripravíme.

Starostlivosť o Gordon setera
Gordon seter si vyžaduje pravidelné česanie a kefovanie, zvýšenú starostlivosť mu treba poskytnúť v období pĺznutia. Podľa potreby ho kúpeme, upravujeme mu chĺpky na spodku chodidiel, najmä v zimnom období a zastrihávame mu pazúriky.

Zdravie
Gordon seter môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, problémami s očami, môžu mať tiež sklony k prejedaniu sa, dbáme teda o pravidelnú a vyváženú stravu v menších dávkach.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Gordon seter potrebuje majiteľa, ktorý bude preňho prirodzenou autoritou. Treba ho vychovávať odmalička, s trpezlivosťou a rozvahou, pravidelne sa mu venovať a brávať ho na pravidelné dlhé prechádzky a vychováme z neho poslušného a spokojného psa a vynikajúceho člena rodiny. Treba si vedieť nájsť naňho čas. Pokiaľ ho nemáte, radšej si ho nekupujte.

Život s plemenom Gordon seter
Pokiaľ má Gordon seter zabezpečený pravidelný pohyb, vnútri je kľudný a oddychuje. Skôr sa však hodí do rodinného domu s priemerne veľkou záhradou, v ktorej sa môže dostatočne vybehať a vybrechať. Treba ho tiež brávať na dlhé prechádzky do prírody, kde sa ako lovecký pes dostatočne vybehá a vynaháňa a bude spokojný.

Zdroj: en.wikipedia.org, dogbreedinfo.com

FCI skupina
Plemeno Chesapeake Bay retriever sa v FCI nachádza v skupine 8, v sekcii 1, pod číslom 263.

Pôvod
V súvislosti so vznikom Chesapeake Bay retrievera sa traduje historka z r. 1807, o tom, ako anglická loď vezúca na palube aj dvoch Newfoundlandov stroskotala na pobreží Marylandu a zachránená posádka darovala svojich dvoch psov jednej rodine, ktorá psov zbožňovala. Títo boli skrížení s miestnymi retrievermi, ako anglický vydrár (otterhound), flat-coated retrieverom či s kučeravým retrieverom (curly-coated retriever). Rokmi svedomitého kríženia tak vznikol Chesapeake Bay retriever, ktorý pôvodne slúžil na donášanie kačiek zo studených vôd zálivu Chesapeake, v súčasnosti je rovnako výborným aportérom i spoločníkom.

Popis
Chesapeake Bay retriever je veľké, silné, svalnaté plemeno. Jeho hlava je veľká, široká, s očami osadenými ďalej od seba, najčastejšie jantárovej farby, uši má vysoko nasadené, priliehajú k hlave. Jeho chvost je stredne dlhý, pri koreni široký, nesmie byť nad úrovňou chrbta zatočený. Jeho srsť je krátka, rúnovitá, s mäkkou podsadou, vo všetkých odtieňoch hnedej farby. Jeho srsť je hustá a mastná a prirodzene odpudzuje vodu, vďaka čomu nielen dobre pláva, ale po vyjdení z vody tiež rýchlo oschne.
Váha Chesapeake Bay retrievera psa je približne 29 – 36 kg, fenky 25 – 32 kg.
Výška Chesapeake Bay retrievera psa je približne 58 – 66 cm, fenky 53 – 61 cm.

Povaha Chesapeake Bay retrievera
Toto plemeno je veľmi inteligentné a energické, miluje svoju rodinu, miluje deti, k cudzím je skôr rezervovaný. Je výborným strážcom a ochrancom. Jeho silnou stránkou je tiež vytrvalosť a húževnatosť. Na druhej strane však Chesapeake Bay retriever vie byť veľmi tvrdohlavý a svojský, aj preto potrebuje skúseného majiteľa.

Starostlivosť o Chesapeake Bay retrievera
Jeho srsť sa udržiava jednoducho – skromne a bez použitia šampónov pri kúpaní, aby nestratila prirodzenú mastnotu, ktorá psa chráni pred chladnou vodou. Česať alebo kartáčovať sa ho odporúča minimálne, iba kvôli odstráneniu vypadaných chlpov, inak by mohla splstnatieť.

Zdravie
Chesapeake Bay retriever je náchylný k dysplázii bedrového kĺbu a môže trpieť i problémami s očami.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Chesapeake Bay retriever vie byť svojský a tvrdohlavý, preto sa neodporúča pre začínajúcich chovateľov. Vyžaduje si skúseného majiteľa, ktorý bude pre psa prirodzenou autoritou. Výchova by mala byť prísna a dôsledná, aby pes cítil, kto je pánom, inak sa situácie bude chcieť zmocniť on sám. Treba ho odmalička trénovať a socializovať, aby si zvykli aj na ostatné zvieratá. Dospieva pomaly, jeho majiteľ by mal byť trpezlivý a ohľaduplný. Ak mu vie majiteľ zabezpečiť správnu výchovu, denne dostatok pohybu a pohybových aktivít, vyrastie z neho spokojný pes a výborný spoločník a ochranca rodiny.

Život s plemenom Chesapeake Bay retriever
Chesapeake Bay retriever je pes pomerne veľký a dosť energický, neodporúča sa preto do bytu. Potrebuje výbeh a priestor. Častokrát radi spia vonku.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, en.wikipedia.org

FCI skupina
Bobtail (Staroanglický ovčiarsky pes) sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 16.

Pôvod
Plemeno bobtail je prevdepodobne ázijského pôvodu, osrstené psy sa už v stredoveku využívali vo Veľkej Británii ako ovčiarske psy, jednotlivé plemená sa však medzi nimi nerozlišovali. Bobtail začal byť považovaný za plemeno až v druhej polovici 19. storočia, rok 1870 sa uvádza ako začiatok organizovaného chovu. V súčasnosti sa bobtail využíva ako spoločník a strážca.

Popis
Bobtail je svojou symetrickou stavbou tela neprehliadnuteľný. Je to veľký silný, svalnatý pes, s inteligentným výrazom v tvári. Má charakteristickú húpavú chôdzu a zvláštne zafarbený hlas, keď šteká. Jeho hlava je v dobrom pomere k veľkosti tela, oči má ďaleko od seba, takmer mu ich nevidno, častokrát sú každé inej farby, uši sú malé, priliehajúce k hlave. Zuby má silné a pravidelné. Hrudník má hlboký, s klenutými rebrami. Chvost má kupírovaný alebo prirodzene krátky, nízko nasadený, v postoji nenápadný. Jeho srsť je bohatá a hrubá, s hustou podsadou, ktorá neprepúšťa vodu, najčastejšie šedej až modrej farby. Hlava, krk, hrudník a podbruško musia byť biele, či už so znakmi alebo i bez.
Bobtail pes dosahuje výšku 61 a viac cm, fena 56 cm a viac.
Váha bobtaila je priemerne 40 – 45 kg.

Povaha bobtaila
Bobtail je veľmi milé a priateľské plemeno, rád počúva a rád sa podriaďuje, odporúča sa preto aj ľuďom, ktorí nemajú s výchovou psa žiadne skúsenosti. Má veľmi dobrý vzťah k deťom, je výborným rodinným spoločníkom.

Starostlivosť o bobtaila
Základom starostlivosti u bobtaila je starostlivosť o jeho srsť, ktorú treba pravidelne rozčesávať, aby mu neplstnatela. Česať by sme ho mali v intervaloch 14 až 20 dní, no poriadne. Keďže poriadne rozčesanie môže trvať aj 3 – 4 hodiny, od malička by sme ho mali navykať na trpezlivosť. Najprv ho vždy treba rozčesať a až potom kúpať, inak sa jeho srsť len viac spletie dokopy. K dokonalej úprave však patrí i vyčistenie oblasti uší a vystrihanie tlapiek medzi vankúšikmi.

Zdravie
Bobtail má tendenciu trpieť dyspláziou bedrového kĺbu a tiež hemolytickou anémiou. Môže sa tiež nakaziť tzv. pľúcno-srdcovou červivosťou, najmä v dovolenkovom období v krajinách, kde sa tento parazit vyskytuje. Existuje však prevencia vo forme preparátov, ktoré treba psovi podať pred cestou a mala by ho pred týmto ochorením ochrániť.
Priemerne sa dožíva veku 12 – 13 rokov.

Výchova
S výchovou bobtaila treba začať od malička a musí byť dôsledná, zároveň však s citlivým prístupom. Bobtail rád poslúcha, iba málokedy sa prejaví ako dominantný pes, preto keď ho raz dobre vychováme, získame z neho výborného poslušného spoločníka.

Život s plemenom bobtail
Bobtail sa hodí ako do bytu, tak do rodinného domu. Ak ho chováme v byte, mal by byť dostatočne veľký, aby sa v ňom necítil stiesnene. Zároveň by mal byť pes vychovaný tak, aby nerobil v byte priveľký hluk.
Vnútri vie byť bobtail pomerne aktívny, mali by sme ho preto brávať pravidelne von na dlhé prechádzky. Všeobecne platí pravidlo, že čím viac priestoru má, tým je šťastnejší.

Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar

FCI skupina
Bolonský psík sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 1.1, pod číslom 196.

Pôvod
Plemeno bolonský psík je staré talianske plemeno zo skupiny bišónov. V období renesancie bol bolonský psík vysoko ceneným darom, veľkej obľube sa tešil na šľachtických dvoroch. Oficiálne sa s jeho chovom začalo v r. 1882. Po druhej svetovej vojne však bolo bolonských psíkov čoraz menej a menej, v r. 1979 bolo v celom Taliansku evidovaných iba 7 jedincov. Plemeno sa pokúsili zachrániť manželia Bonannovci, ktorým sa to napokon aj podarilo a bolonský psík sa v súčasnosti teší veľkej obľube.

Popis
Bolonský psík je pes zavalitej, avšak kvadraticky stavanej postavy, s charakteristickou bielou načuchranej srsťou, so stredne veľkou hlavou, pomerne veľkými očami, ušami vysoko nasadenými, mierne odstávajúcimi. Jeho hruď je široká a hlboká, spadajúca až po jeho predné lakte. Chvost je posadený v línii chrbta, v chôdzi je nesený v zatočení cez chrbát.
Srsť je mäkká, chumáčovitá, netvorí však strapce, čisto bielej farby, bez iných farebných odtieňov.
Bolonský psík dosahuje výšku 27 až 30 cm, fena 25 cm až 28 cm.
Váha bolonského psíka je priemerne 2,5 až 4 kg.

Povaha bolonského psíka
Bolonský psík je veľmi prispôsobivý, inteligentný pes s kľudnou povahou, odporúča sa i pre začínajúcich majiteľov bez predchádzajúcich skúseností s výchovou psa. Neustále je dobre naladený, veľmi rád komunikuje s hociktorým členom domácnosti i s cudzími ľuďmi, vyžaduje si byť neustále v kontakte s členmi rodiny. Výborne sa hodí na kynologické športy, miluje dlhé prechádzky, vodu, a veľmi rád pláva. Svojou energickou povahou má antistresové účinky na každého.

Starostlivosť o bolonského psíka
Základom starostlivosti pravidelné prečesávanie jeho srsti. Odporúča sa pravidelne denne ho kartáčovať, raz do týždňa minimálne ho dôsledne prečesať a občas upraviť jemným zastrihnutím. Kúpať ho netreba často, cca 3 – 4 x do roka. Pravidelne však treba tiež dbať o denné čistenie jeho očí, i zvukovod treba udržiavať v čistote.

Zdravie
Bolonský psík je pomerne zdravé plemeno, v záujme zachovania jeho zdravia by sme ho pravidelne mali dávať očkovať a odčervovať. Rovnako tiež, vzhľadom k jeho častému pobytu vonku, odporúčame chrániť ho pred blchami a kliešťami na to určenými prípravkami.
Priemerne sa dožíva veku 14 – 15 rokov.

Výchova
Bolonský psík sa pomerne ľahko a rýchlo učí, dobre sa vychováva. Základom však je dôsledná výchova základnej poslušnosti.

Život s plemenom bolonský psík
Bolonský psík je pomerne aktívne plemeno, avšak potrebuje svoje kľudové miesto, kde môže v prípade potreby oddychovať. Hodí sa do v menšieho bytu, hoci sa rád prebehne po záhrade, či si vyjde na dlhšiu prechádzku.

Zdroj: dogspsy.estranky.cz, celysvet.cz, canisbohemia.eu

FCI skupina
Bordeauxská doga sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii 2, pod číslom 116.

Pôvod
O vzniku plemena bordeauxská doga, tiež známeho ako Francúzsky mastif, existuje niekoľko teórií. Predpokladá sa, že by mohla byť potomkom Buldoga, tibetského mastifa a gréckeho i rímskeho molosa. Koncom stredoveku sa bordeauxská doga využívala na zaháňanie stád a tiež ako osobný strážca. Počas Francúzskej revolúcie zomrelo veľa dôg, po vojne sa však toto plemeno opäť obnovilo. O jeho obnovu sa zaslúžil Raymond Triquet a jeho Klub bordeauxskej dogy. Toto plemeno sa dnes teší veľkej obľube vo Francúzsku, získava si však fanúšikov i v iných krajinách. Využívalo sa ako vojnový pes, zaháňač dobytka, strážny pes, ale i pri love medveďov či kancov.

Popis
Bordeauxská doga je pes pomerne nízky a zavalitý, s ťažkou, masívnou vráskavou hlavou. Oči má ďaleko od seba, najčastejšie orieškovej až tmavohnedej farby. Uši má malé a ovísajúce, chvosť je pri koreni hrubý, ku koncu sa zužuje. Hrudník má široký a hlboký, nohy svalnaté. Jeho srsť je krátka a mäkká, v rozličných odtieňoch od bledohnedej až po mahagónovú, s tmavočervenou až čiernou maskou. Niekedy môže mať na hrudníku a labkách biele bodky.
Bordeauxská doga dosahuje výšku 58 až 75 cm.
Váha bordeauxskej dogy je priemerne 54 až 65 kg.

Povaha bordeauxskej dogy
Bordeauxská doga je dobrej, pokojnej povahy, je veľmi trpezlivá, lojálna a oddaná svojej rodine. Je prvotriednym strážnym psom, nebojí sa konfrontácie s cudzími ľuďmi, napriek tomu je však veľmi dobrá k deťom. Je to veľmi silný pes, neodporúča sa preto neskúseným chovateľom.

Starostlivosť o bordeauxskú dogu
Starostlivosť o toto plemeno nie je náročná. Treba dbať na jeho správnu výživu, najmä v období vývoja. Kúpať ho treba podľa potreby. Denne si vyžaduje dlhé prechádzky.

Zdravie
Bordeauxská doga nemá závažnejšie zdravotné problémy. Môže sa u nej objaviť dysplázia bedrového kĺbu, u niekoľkých jedincov sa vyskytla epilepsia a tiež srdcové problémy. U feniek bývajú časté pôrody cisárskym rezom.
Priemerne sa dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Bordeauxská doga potrebuje prísnu výchovu s presne stanovenými pravidlami, ktoré určia, kto je vodcom skupiny. Potrebuje vodcu, inak sa ním bude chcieť stať ona sama.

Život s plemenom bordeauxská doga
Ak je toto plemeno dobre vychované a dobre vycvičené, možno ho kľudne chovať i v byte. Keď žije v dome, vonku sa neprejavuje veľmi aktívne, stačí mu malý výbeh.

Zdroj: dogbreedinginfo.com

Borderská kólia sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 297.

Pôvod
Plemeno borderská kólia bolo vyšľachtené ako pastiersky pes na hraniciach Anglicka a Škótska. Jeho pravdepodobnými predkami sú anglický špringeršpaniel, greyhound a bradatá kólia. Od špringeršpaniela získala borderská kólia reflex prikrčenia sa k zemi, od greyhounda zase vytrvalosť, rýchlosť a tvar uší. Borderská kólia nevznikla cieleným chovom, pastieri si vyberali iba tie najlepšie jedince a na nich následne vychovávali svojich potomkov.

Popis
Borderská kólia je stredne veľký pes harmonických proporcií, s pomerne ľahko udržateľnou srsťou rôznych farieb, najčastejšie v kombinácii bielo-čiernej, pričom biela nesmie prevažovať. Srsť môže byť stredne dlhá alebo krátka. Hlava je úmerne veľká, s pomerne širokou lebkou, uši sú strednej veľkosti, vztýčené alebo polovztýčené. Oči má oválne, pomerne ďaleko od seba, chvost nasadený nízko, nesmie sa dvíhať nad úroveň chrbta.
Borderská kólia – pes dosahuje výšku 47 – 55 cm, fena 45 – 53 cm.
Váha borderskej kólie je priemerne 13 – 23 kg.

Povaha borderskej kólie
Borderská kólia je mimoriadne inteligentný a svojmu pánovi oddaný pes miernej povahy, je to tiež veľmi rýchly, obratný, pracovitý a neunaviteľný pes, k ľuďom i zvieratám veľmi priateľský. Ako pastiersky pes sa musel naučiť spoliehať sa na svoje inštinkty, vďaka čomu sa stal nezávislým a bystrým plemenom. Učí sa rýchlo, treba ho však neustále zamestnávať a vymýšľať mu nejaký program, inak začne vymýšľať veci, ktoré sa majiteľovi nemusia páčiť.

Starostlivosť o borderskú kóliu
Starostlivosť o srsť borderskej kólie nie je náročná, denne ju však treba aspoň krátko prečesať. Občas tiež skontrolujeme čistotu uší, zubov a pravidelne zastrihávame pazúriky.

Zdravie
Správna výživa ovplyvňuje zdravotný stav, celkovú kondíciu i kvalitu srsti. Toto plemeno môže trpieť niekoľkými dedičnými ochoreniami – od progresívnej atrofie sietnice, cez anomálie oka či dyspláziu bedrového kĺbu až po epilepsiu či vrodenú hluchotu. Testovanie dedičných chorôb sa pre budúcich majiteľov stáva čím ďalej, tým prirodzenejšie a potenciálny majiteľ môže netestovaného psa odmietnuť.
Priemerne sa dožíva veku 12 – 14 rokov.

Výchova
Borderská kólia potrebuje odmalička intenzívny výcvik, nie je vhodná pre majiteľa, ktorý na jej výchovu nemá čas. Treba sa jej neustále venovať a učiť ju nové veci, inak sa stane nepríjemná, dokonca ťažko ovládnuteľná. Má obrovské množstvo energie, ktorú musí neustále odbúravať nejakou činnosťou. Je výborným adeptom na záchranárskeho, canisterapeutického či drogy vyhľadávajúceho psa.

Život s plemenom borderská kólia
Hoci sa v bytoch chová pomerne často, borderská kólia sa do bytu príliš nehodí. Je to stredne veľké a predovšetkým aktívne plemeno, ktoré si vyžaduje dostatočný výbeh. Pri nedostatku pohybu a aktivít má deštruktívne sklony. I jej srsť je prispôsobená životu vonku, odporúča sa chovať ju v alebo pri rodinnom dome.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, wikipedia.sk