FCI skupina
Plemeno Yorkshirský teriér sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 4 pod číslom 86.

Pôvod
Yorkshirský teriér nemá celkom jasný pôvod. Vznikol v okolí grófstva Yorkshir, kam prichádzali škótski robotníci, ktorí si tam hľadali prácu a privážali si so sebou aj svojich psov, najčastejšie rôznych teriérov, napr. dlhosrstého leadskeho teriéra, Dandie Dinmont teriéra, black and tan teriéra či manchesterského teriéra. Tí sa krížili s miestnymi psami, čo malo značný vplyv na ich veľkosť, ktorá zaujala mnohých chovateľov. Postupne sa na chov vyberali najmenší psíkovia a dôraz sa kládol na zjednotenie farby srsti a vytvorenie čo najmenšieho psíka s čo najdlhšou a najhodvábnejšou srsťou. Tak vznikol maličký Yorkshirský teriér, ako ho poznáme dnes.
V minulosti ho využívali k lovu potkanov a myší a patril do domácností chudbných ľudí. Vďaka svojej veľkosti a hodvábnej srsti si však rýchlo získal obľubu ako spoločník a v súčasnosti slúži ako spoločenský a rodinný psík.

Popis
Yorkshirský teriér je malý, kompaktne stavaný psík kvadratického formátu s krátkym telom a rovným chrbátom. Jeho končatiny sú rovné, bedrá správne zaoblené. Jeho hlava je malá, plochá, s malým čiernym ňufákom. Stredne veľké oči sú tmavé a žiarivé, s bystrým výrazom. Má malé, vztýčené uši v tvare písmena V. Chvost býva kupírovaný, nosí ho vzpriamene.
Srsť Yorkshirského teriéra je jeho charakteristickým znakom. Mala by byť lesklá, hodvábna a dlhá až po zem, oceľovomodrej farby so zlatým pálením. Mladým jedincom sa toleruje i stredne dlhá srsť. Nesmie byť zvlnená.
Priemerná váha Yorkshirského teriéra je od 1,8 do 3,1 kg.
Priemerná výška Yorkshirského teriéra – psa je 24 cm, fenky 22 cm.

Povaha Yorkshira
Yorkshirský teriér je živý, temperamentný psík, ktorý je napriek svojej veľkosti veľmi sebavedomý a odvážny. Je veľmi priateľský, veselý a hravý, hodí sa preto do rodiny k deťom. Miluje svojho pána a je mu nadovšetko oddaný. Voči cudzím ľuďom je priateľský, pokiaľ mu prejavia svoju náklonnosť. S ostatnými domácimi zvieratami si vychádza dobre, nevyvoláva konflikty. Rovnako si tiež dobre vychádza s inými psami.

Starostlivosť o Yorkshirského teriéra
Veľmi dôležitá je starostlivosť o srsť, ktorú treba pravidelne každodenne prečesávať a kefovať. Psíkom, ktorí nie sú vystavovaní na výstavách, dávajú majitelia častokrát srsť skracovať pre lepšiu údržbu. Výstavní jedinci si vyžadujú dennodenné česanie, kefovanie, ale i olejovanie a natáčanie srsti.  Kúpať by sme ich mali podľa potreby, nie však pričasto. Treba mu tiež pravidelne zastrihávať chĺpky v okolí zvukovodu, skracovať mu tiež pazúriky a kontrolovať oči a uši kvôli možným infekciám.

Zdravie
Toto plemeno môže trpieť tracheálnym kolapsom, hydrocefalusom, kožnými ochoreniami alebo stomatitídou či zubným kameňom.
Priemerná dĺžka života tohto plemena je 14 rokov.

Výchova
Výchova a výcvik musia byť dôsledné odmalička. Nemali by sme ho rozmaznávať iba preto, že je malý a milý. Od raného veku potrebuje pána s pevnou rukou, ktorý ho naučí, kto je vodcom svorky. Chýbajúca autorita môže u psa vyvolať rôzne poruchy správania. Ak je preňho výcvik zaujímavý a motivujúci, učí sa rád.

Život s plemenom Yorkshirský teriér
Yorkshir je typické plemeno do bytu. Je veľmi prispôsobivý a rýchlo si zvykne. Mali by sme mu zabezpečiť stále miestečko, na ktorom bude mať svoju postieľku a odkiaľ bude mať dobrý výhľad na dianie v rodine. Pohyb je preňho veľmi dôležitý, treba ho preto pravidelne brávať na vychádzky a vybehať sa. Je vhodný na agility a veľmi rád aportuje. Pokiaľ mu majiteľ dokáže venovať dostatok času, Yorkshir mu bude milujúcim a oddaným spoločníkom a najlepším priateľom.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj:  dogbreedinfo.com, sk.wikipedia.org

FCI skupina
Plemeno Vipet sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 3 pod číslom 162.

Pôvod
Plemeno Vipet vzniklo pomerne neskoro, až v 19. storočí a podieľali sa na ňom Greyhound a teriérske plemená. Vzniklo s cieľom získať rýchleho, silného chrta – športovca, ktorý by mohol pretekať v spočiatku nelegálnych chrtích pretekoch Rabbit Coursing – beh za zajacom. Tie však boli zakázané a nahradené legálnymi pretekmi v behu za svojím majiteľom. Vipet bol prvý krát predstavený na výstave v roku 1981. V súčasnosti je výborným spoločenským i loveckým psom.

Popis
Vipet je elegantný pes s krehkými črtami a jemným osvalením, s jasnými znakmi greyhounda. Jeho telo je kvadratického formátu, s rovným chrbtom a hlbokým hrudníkom. Má vtiahnuté brucho a dobre klenuté bedrá. Jeho dlhá, úzka hlava pôsobí veľmi elegantne. Má tmavé oválne oči s bystrým pohľadom, tmavý ňufák a malé uši pripomínajúce ružu. Jeho chvost je dlhý, pri koreni silný, smerom k špičke sa mu zužuje, nosí ho elegantne ohnutý. Srsť Vipeta je jemná, krátka, povolené sú všetky farby vrátane rôznych kombinácií či žíhania.
Priemerná váha Vipeta je 10 – 12 kg.
Priemerná výška Vipeta – psa je približne 47 – 51 cm, fenky 44 – 47 cm.

Povaha Vipeta
Toto plemeno je jedným z najpríjemnejších spoločníkov. Svojmu pánovi je nadovšetko oddaný. Neposlúcha iba jedného pána, svoju priazeň delí medzi všetkých členov rodiny rovnakým dielom. K deťom je nežný a starostlivý. Voči cudzím ľuďom je priateľský. Ako lovec má vynikajúce okamžité reakcie, veľkú rýchlosť a obratnosť. Ťažko však odoláva pokušeniu prenasledovať všetko, čo sa v jeho blízkosti hýbe. Je jedným z najčistotnejších plemien, počas prechádzok sa vyhýba blatu i kalužiam.

Starostlivosť o Vipeta
Toto plemeno nie je náročné na starostlivosť. Kúpeme ho podľa potreby, nie však pričasto, pretože jeho srsť má prirodzený ochranný film, ktorý sa pričastým kúpaním naruší a obnovuje sa pomerne dlhú dobu. Dôležitou súčasťou starostlivosti je tiež kvalitná vyvážená strava. Treba mu tiež pravidelne zastrihávať pazúriky a kontrolovať chrup kvôli zubnému kameňu.

Zdravie
Toto plemeno patrí medzi jedno z najzdravších, netrpí žiadnymi vážnejšími ochoreniami.
Priemerná dĺžka života tohto plemena je 11 – 13 rokov.

Výchova
Výchova a výcvik Vipeta nie sú náročné, učí sa veľmi rád, najmä všetko, čo mu je podané formou hry. Výchova by mala byť založená na vzájomnom rešpekte a bez použitia fyzických trestov, ktoré skôr uškodia, akoby mali priniesť osoh. Keďže Vipet prenasleduje všetko, čo sa v jeho blízkosti pohne, treba predchádzať možným rizikám a v blízkosti ciest a rušných miest ho treba držať na vôdzke. Odporúča sa zabezpečiť mu dostatok pohybových aktivít – dostihy či coursing sú ideálnymi spôsobmi na vybitie jeho energie.

Život s plemenom Vipet
Vipet nemá podsadu, mal by sa preto chovať iba vnútri. Cíti sa dobre v meste i na vidieku, potrebuje však pravidelný výbeh a dlhé prechádzky.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj:  Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar, 2001, vipet.hafici.cz

FCI skupina
Plemeno Tibetský teriér sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 5 pod číslom 209.

Pôvod
Tibetský teriér má pôvod, ako už jeho samotný názov prezrádza, v Tibete, kde ho v stredoveku chovali tibetskí mnísi ako talizman. Jeho predkami však neboli teriéri, ale s najväčšou pravdepodobnosťou plemeno Lhasa Apso. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa dostal do Európy, kde bol spolu s plemenom Lhasa Apso označovaný ako Lhasský teriér, neskôr tieto dve plemená Anglický kynologický klub rozdelil na dve samostatné plemená. Tibetský teriér sa dostal i do USA, kde bol v roku 1973 uznaný a zapísaný do plemennej knihy. Tibetský teriér je obľúbeným spoločenským a výstavným psom.

Popis
Tibetský teriér je stredne veľké plemeno kvadratického formátu, s rovným chrbátom, širokým, hlbokým hrudníkom s dobre klenutými rebrami, a s mierne klenutými bedrami. Má stredne veľkú hlavu s tmavými, ďaleko posadenými očami a malými ušami v tvare písmena V, ktoré nosí zvesené. Má vysoko nasadený chvost nosený nad úrovňou chrbta. Srsť Tibetského teriéra je bohatá, jemná, mierne zvlnená, s hustou jemnou podsadou. Môže byť v rôznych farebných kombináciách okrem pečeňovej a čokoládovo hnedej.
Priemerná váha Tibetského teriéra je 8 – 12 kg.
Priemerná výška Tibetského teriéra je približne 35 – 41 cm.

Povaha Tibetského teriéra
Toto plemeno je veľmi inteligentné, odvážne, živé a hravé. Svojho pána si zodpovedne stráži a ochraňuje a je jeho verným spoločníkom. Nie je však vyslovene maznáčikom, hoci sa to môže na prvý pohľad zdať. Na pána je silne naviazaný, nemá rád samotu, preto by sme ho dlhšie nemali nechávať samého. Deti má rád, pokiaľ ho rešpektujú a neubližujú mu. S inými domácimi miláčikmi si rozumie, mal by však s nimi byť odmalička socializovaný. K iným psom sa správa dominantne až arogantne.

Starostlivosť o Tibetského teriéra
Toto plemeno je náročnejšie na starostlivosť o srsť, treba ju pravidelne denne prečesávať a kefovať, aby nesplstnatela. Kúpeme ho podľa potreby. Dôležitou súčasťou starostlivosti o Tibetského teriéra je tiež odstraňovanie chlpov z oblasti zvukovodu, pretože je náchylný na rôzne zápaly.

Zdravie
Toto plemeno môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, progresívnou retinálnou atrofiou a je tiež veľmi citlivé na blchy.
Priemerná dĺžka života tohto plemena je 12 – 15 rokov.

Výchova
Výchova by mala byť dôsledná odmalička, aby sa pes naučil, kto je vodcom svorky a treba ho poslúchať na prvý krát. Dobre vychovaný a vedený pes, ktorý má pravidelne dostatok pohybu a potrebný výbeh, bude šťastným a dôveryhodným priateľom celej rodiny.

Život s plemenom Tibetský teriér
Toto plemeno sa hodí do bytu i do rodinného domu s menšou záhradou. Treba ho však pravidelne brávať na prechádzky a zabezpečiť mu dostatok pohybu. Keď sa dostatočne vyblázni vonku, doma bude potom kľudný. Hodí sa pre športovo založeného majiteľa. Odporúčanými aktivitami sú preňho aport, agility, stráženie majetku i pána, či súťaže v obratnosti.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj:  dogbreedinfo.com, tibetsky-terier.hafici.cz

FCI skupina
Plemeno Taliansky chrtík sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 3 pod číslom 200.

Pôvod
Taliansky chrtík bol známy už v období starovekého Grécka a Egypta, kde bol vyhľadávaným spoločníkom členov najvyšších spoločenských vrstiev. Obľubovala ho i samotná Kleopatra. Predpokladá sa, že vďaka nej, i vďaka prekvitajúcemu cestovnému ruchu medzi Egyptom a Apeninským polostrovom, sa dostal do Európy, kde sa stal obľúbeným spoločníkom na kráľovských dvoroch. Jeho popularita vyvrcholila  v 19. storočí. Často bol zbytočne rozmaznávaný a kvôli pokusom o jeho zámerné zmenšovanie skrehol, telesne zoslabol a začali sa uňho objavovať degeneratívne znaky – zaguľatená hlava s vystúpenými očami, skrátená nosová časť či skrátené, tenké nohy. V 20. storočí sa začalo s jeho regeneráciou, základy pre jeho dnešnú podobu boli položené v štyridsiatych rokoch 20. storočia.
Taliansky chrtík je i v súčasnosti obľúbeným spoločenským plemenom, dokonca sa začal objavovať na dostihových dráhach, kde je plnohodnotným konkurentom ostatných chrtov.

Popis
Taliansky chrtík je elegantné, vznešené, ladne sa pohybujúce plemeno, ktoré pripomína zmenšeného greyhounda. Je kvadratického formátu, s rovnou hornou líniou chrbta, úzkou hruďou a bruškom vytiahnutým nahor. Jeho hlava je pretiahnutá, s plochou lebkou, veľkými výraznými očami, tmavým ňufákom a vysoko nasadenými malými zloženými ušami. Nízko nasadený chvost je pri koreni hrubý, smerom k špičke sa zužuje, je pokrytý krátkou srsťou.
Srsť Talianskeho chrtíka je krátka, jemná, priliehajúca. Vyskytuje sa vo farbách čiernej, hnedej, modrej a krémovej, biele znaky na hrudi a labkách sú prípustné.
Priemerná váha Talianskeho chrtíka je najviac 5 kg.
Priemerná výška Talianskeho chrtíka je približne 32 – 38 cm.

Povaha Talianskeho chrtíka
Taliansky chrtík je veľmi spoločenské a priateľské plemeno. Svojmu pánovi je veľmi oddaný, vyžaduje si jeho neustálu pozornosť. Voči cudzím ľuďom je rezervovaný. Keďže je veľmi krehký, neodporúča sa do rodín s malými deťmi, pretože by mu mohli ublížiť. S inými domácimi miláčikmi si rozumie dobre, mal by však byť odmalička s nimi socializovaný.
Vo všeobecnosti je to veľmi milý, živý, zvedavý psík, ktorý je výborným priateľom rodiny.

Starostlivosť o Talianskeho chrtíka
Toto plemeno nie je náročné na starostlivosť, takmer nepĺzne a ak by sa náhodou počas prechádzky zašpinil, stačí mu srsť pretrieť navlhčenou handričkou. Kúpeme iba podľa potreby. V chladnejšom počasí sa odporúča ho obliecť, pretože by mohol prechladnúť.  Mali by sme mu tiež pravidelne kontrolovať čistotu zubov a podľa potreby mu treba dávať odstraňovať zubný kameň. Tiež treba pravidelne dbať o čistotu zvukovodu a zastrihávať mu pazúriky.

Zdravie
Taliansky chrtík môže trpieť epilepsiou, ale i predčasným vypadaním zubov.
Priemerná dĺžka života tohto plemena je 13 – 15 rokov.

Výchova
Taliansky chrtík potrebuje ako každý psík dôslednú výchovu a výcvik odmalička. Potrebuje sa naučiť základnej poslušnosti a rovnako sa potrebuje naučiť, kto je vodcom svorky, iba tak bude svojho pána poslúchať. Výchova by mala byť dôsledná, ale založená na citlivom prístupe a vzájomnom rešpekte.

Život s plemenom Taliansky chrtík
Taliansky chrtík sa kvôli svojej telesnej stavbe a precitlivelosti hodí iba na život v byte. Potrebuje neustály kontakt so svojím pánom a jeho rodinou, preto by sme mu mali vytvoriť v byte kútik, z ktorého môže nerušene sledovať celkové dianie v rodine a zároveň sa doňho prirodzene zapájať. Chrtík rád športuje, je veľmi rýchly, odporúča sa brávať ho na pravidelné aspoň hodinové prechádzky s možnosťou výbehu. Výbeh by sme mu však mali umožniť iba v bezpečnom prostredí, kde nehrozí riziko úrazu.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj:  dogbreedinfo.com, dogspsy.estranky.cz, quindici.sk

FCI skupina
Plemeno Škótsky teriér, nazývaný tiež Škót, sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 2 pod číslom 73.

Pôvod
Škótsky teriér je potomkom teriérov chovaných na Škótskych ostrovoch, kde slúžil na lov líšok, jazvecov a zajacov. Šľachtením sa jeho vlastnosti vylepšili, a keďže obaja jeho šľachtitelia, G. Morreau a S. E. Shirley, boli Škóti, dostal názov Škótsky teriér. V roku 1880 bol prvý krát vystavený a ihneď si získal veľkú obľubu. V súčasnosti slúži ako výborný spoločník, ktorý sa odporúča na chov v byte.

Popis
Škótsky teriér je robustný pes so silným telom a krátkymi nohami. Jeho krk je svalnatý, hlava predĺžená, s výrazným stopom. Mandľové oči bývajú tmavohnedé, uši sú malé, špicaté, vztýčené, ani blízko ani ďaleko od seba. Srsť je hrubá, drôtovitá, priliehajúca, s krátkou mäkkou, hustou podsadou. S vrchnou krycou srsťou výborne ochráni pred akýmkoľvek počasím. Najčastejšie sa vyskytuje vo farbe čierne, pšeničnej alebo žíhanej.
Priemerná váha Škótskeho teriéra je približne 8 – 10 kg.
Priemerná výška Škótskeho teriéra je približne 25 – 28 cm.

Povaha Škótskeho teriéra
Škót je živý, veselý hoci občas nezbedný pes. Je sebavedomý, hrdý a inteligentný, vie však byť tvrdohlavý a nezávislý. Miluje spoločnosť ľudí, snaží sa urobiť všetko, čo vidí pánovi na očiach. Voči cudzím ľuďom sa správa nedôverčivo. S ostatnými psami si rozumie dobre. S deťmi má výborný vzťah, pokiaľ sa k nemu patrične správajú. Je výborným psom pre rodinu s deťmi.

Starostlivosť o Škótskeho teriéra
Srsť Škótskeho teriéra treba pravidelne každý deň prečesávať a kefovať. Treba mu tiež pravidelne zastrihávať pazúriky a dbať o čistotu očí a zvukovodu. Podľa potreby mu treba dávať odstraňovať zubný kameň.

Zdravie
Škótsky teriér môže trpieť epilepsiou, alergickými reakciami, vyskytlo sa uňho i ochorenie nervovo-svalového aparátu Scottie Cramp.
Priemerná dĺžka života tohto plemena je 13 – 14 rokov.

Výchova
Toto plemeno vie byť tvrdohlavé a vzpurné, potrebuje preto dôslednú výchovu odmalička. Nepatrí medzi plemená, ktoré poslúchnu naslovo, pokiaľ ho však naučíme, kto je autoritou a  vodcom svorky, stane sa z neho poslušný priateľ celej rodiny.

Život s plemenom Škótsky teriér
Škótsky teriér sa hodí rovnako do bytu ako do rodinného domu. Pokiaľ má denne dostatok pohybu, nepotrebuje veľa priestoru, stačí mu vyhradiť miestečko, kde môže oddychovať a nerušene sledovať dianie v rodine. Keďže je to krátkonohý pes, nehodí sa na príliš dlhé prechádzky či beh popri bicykli.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar, 2001, dogbreedinfo.com, dogspsy.estranky.cz

FCI skupina
Plemeno Škótsky jelení pes, známy ako Deerhound, sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 2 pod číslom 164.

Pôvod
Pôvod Škótskeho jelenieho psa nie je celkom jasný. Viaceré teórie hovoria, že predkovia tohto plemena boli do Británie dovezení Keltmi ešte v 5. storočí pred naším letopočtom, iné zase tvrdia, že vzniklo skrížením írskeho vlkodava s greyhoundom. Využíval sa predovšetkým na lov jeleňov, no s vynájdením zbraní sa od jeho využitia na lov upúšťalo, až koncom 18. storočia takmer vyhynul. O jeho opätovnú obnovu sa zaslúžil istý pán McNeal. Prvý štandard tohto plemena bol vydaný v roku 1892. V súčasnosti sa naďalej využíva na lov a tiež ako spoločenský pes.

Popis
Škótsky jelení pes je veľký pes s rovným chrbtom, hlbokým hrudníkom a dobre klenutými bedrami. Jeho hlava je pretiahnutá, s tmavohnedými guľatými očami s dobráckym pohľadom, okolo tmavého ňufáka má fúziky a briadku. Tmavo zafarbené uši má vysoko nasadené, sú jemne osrstené, nosí ich zložené dozadu, pri vzrušení sa mu mierne vztyčujú. Jeho chvost je dlhý, pri koreni hrubý, nosí ho zvesený, na konci mierne stočený. Srsť je stredne dlhá, hrubá a dobre priliehajúca, pôsobí rozstrapateným dojmom. Mala by byť jednofarebná – tmavomodro-sivá alebo svetlo-sivá.
Priemerná váha Škótskeho jelenieho psa je približne 36 – 46 kg.
Priemerná výška Škótskeho jelenieho psa je približne 71 – 79 cm.

Povaha Škótskeho jelenieho psa
Toto plemeno je inteligentné, kľudné a vyrovnané, so vznešeným držaním tela. Svojmu pánovi je verným a oddaným spoločníkom. Potrebuje jeho neustálu prítomnosť. Neodporúča sa do koterca, veľmi by v ňom trpel. Má veľmi dobrý vzťah k deťom, voči iným zvieratám je priateľský. Má výbornú výdrž, zvládne akúkoľvek fyzickú záťaž. Má vrodené lovecké inštinkty, za ktoré by sme ho nemali trestať.

Starostlivosť o Škótskeho jelenieho psa
Srsť Škótskeho jelenieho psa treba pravidelne udržiavať. Dennodenne by sme mu ju mali prečesávať. Treba mu tiež pravidelne zastrihávať pazúriky a dbať o čistotu očí a zvukovodu. Toto plemeno potrebuje dostatok pohybu, treba ho preto brávať pravidelne na dlhé prechádzky a dopriať mu dostatok pohybu v prírode a na čerstvom vzduchu.

Zdravie
Škótsky jelení pes môže mať problémy s trávením, odporúča sa preto kŕmiť ho menšími porciami viackrát za deň. Mali by sme ho tiež brávať na dlhé a časté prechádzky.
Priemerná dĺžka života tohto plemena je 11 – 12 rokov.

Výchova
Toto plemeno je veľmi inteligentné a ľahko cvičiteľné. Potrebuje dôslednú výchovu odmalička. Dôležité je naučiť ho, kto je vodcom svorky a stane sa z neho poslušný priateľ celej rodiny.

Život s plemenom Škótsky jelení pes
Škótsky jelení pes potrebuje veľa priestoru, najlepšie je preto chovať ho vonku alebo v rodinnom dome s veľkou záhradou, kde má dostatok pohybu a slobodu. Neodporúča sa chovať ho v koterci, pretože nemá rád samotu.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: Psy – Spoznávanie, chov, starostlivosť a plemenitba, Ikar, 2001, dogbreedinfo.com