FCI skupina
Anglický seter sa v FCI nachádza v skupine 7, v sekcii 2 pod číslom 2.

Pôvod

Plemeno Anglický seter (angl. English Setter) sa po prvýkrát objavilo v 15. storočí vo Francúzsku, jeho predchodcami boli španielsky a francúzsky pointer. Prví seteri dostali svoje meno podľa svojej pózy, ktorú zaujali, keď spozorovali svoju korisť – usadli si (set), aby ich pán mohol na lovenú korisť hodiť sieť.
Začiatkom 19. storočia bol privezený do Veľkej Británie, kde jeho chov významne ovplyvnil Sir Edward Lawerack, a vďaka ktorému sa vyvinul na Anglického setera, akého poznáme dnes. Niektorí ľudia ho dodnes nazývajú Lawerackov seter.
Anglický seter bol po prvý krát vystavený na výstave v Newcastli 28. 1. 1859, a ihneď sa v Anglicku ujal, následne sa začalo s exportom tohto plemena po celej Európe a do Kanady.

Popis

Anglický seter je stredne veľký lovecký pes s elegantným vzhľadom a ladnou chôdzou. Chrbát má krátky a rovný, hrudník hlboký, medzi lopatkami široký. Hlavu má oválnu, krk dlhý, štíhly a primerane osvalený. Oči sú okrúhle, tmavohnedé, s jasným, inteligentným výrazom. Stredne dlhé uši má nasadené nízko, priliehajú mu k hlave. Chvost má stredne dlhý, mierne prehnutý, prerastený dlhou srsťou, ktorá sa smerom k stredu chvosta predlžuje a ku špičke chvosta opäť postupne skracuje. Srsť anglického setera je po celom jeho tele dlhá, hodvábna, mierne vlnitá, najčastejšie čiernobielej, žltobielej, oranžovej až hnedej farby, dokonca môže mať až trojité sfarbenie. Uprednostňuje sa jemne striekaná škvrnitosť pred veľkými farebnými škvrnami.
Pes – anglický seter dosahuje výšku 65 až 68 cm, fena – anglický seter 61 až 65 cm. Váha Anglického setera je 25 až 30 kg.

Povaha Anglického setera

Anglický seter je pes veľmi prítulný, priateľský, disciplinovaný, miernej povahy, má nesmierne rád deti, je vhodný ako rodinný i spoločenský pes. Je to však i vášnivý lovec, s vynikajúco vyvinutými loveckými inštinktami – má výborný čuch, rýchlosť, vytrvalosť, temperament, ako i schopnosť vystavovať svoju korisť. Zo všetkých seterov sa Anglický seter najlepšie cvičí a je najovládateľnejší.

Starostlivosť o Anglického setera

Starostlivosť o Anglického setera je približne rovnaká ako u ostatných plemien – dvakrát do týždňa ho treba vyčesať a podľa potreby vykúpať.

Zdravie

Medzi časté ochorenia anglického setera patrí dysplázia bedrového kĺbu, u niektorých jedincov sa môže vyskytnúť slepota. Tiež treba dbať na správne kŕmenie – prekrmovaním im môžeme veľmi ľahko spôsobiť nadváhu.
Priemerne sa dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova

Ak chceme z anglického setera vychovať poslušného a disciplinovaného psa, musí byť výchova dôsledná a to od najútlejšieho veku. Majiteľ anglického setera by mal byť športovo založený, fyzicky zdatný a mal by mať dostatok času na jeho vycvičenie. Vľúdne a trpezlivé zaobchádzanie sa neskôr vráti v podobe dokonale ovládateľného psa. V prípade, že si chceme z anglického setera vychovať psa na lov, treba ho v tom podporovať odmalička a dopriať mu kontakt so zverou.

Život s plemenom Anglický seter

Anglický seter neznáša život v uzavretom priestore, potrebuje pohyb, voľný výbeh, a denne dlhé prechádzky. Dostatok pohybu mu možno dopriať i behom popri bicykli alebo turistikou.
Neodporúča sa do bytu. Najlepšie sa mu páči v stredne veľkej záhrade.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com, www. anglickyseter.sk

FCI skupina
Plemeno akbaš doposiaľ nebolo uznané FCI.

Pôvod

Akbaš je pastierske plemeno pôvodom z Turecka. V stredoveku sa dostali jeho predkovia do Malej Ázie, kde toto plemeno žije už asi tisíc rokov.

Popis

Akbaš je pomerne veľký, vždy biely (turecký výraz „akbash“ znamená biela hlava), huňatý, pastiersky pes. Výraz tváre má inteligentný, ostražitý a priateľský zároveň. Oči má mandlového tvaru, osadené ďalej od seba. Uši pri psoch dovezených z Turecka bývajú kupírované, a nemalo by to byť považované za chybu, avšak u psov, ktorí nie sú z Turecka sú kupírované uši považované za diskvalifikujúcu chybu. Chrup má akbaš úplný, zuby sú veľké, biele, pravidelné. Hrudník má akbaš pomerne hlboký a široký, chrbát má pevný, silný, nad slabinami viditeľne vyklenutý. Chvost je v nasadení hrubý, smerom k špičke sa zužuje. Srsť môže mať krátku i dlhú, pozostáva z hustej podsady mäkkých chlpov a dlhých hrubých krycích chlpov. Podsadu obvykle raz do roka stráca, jej hrúbka závisí od poveternostných podmienok a podnebia, v ktorom pes žije.
Výška – Akbaš dosahuje výšku 71 až 86 cm.
Váha – Váha psa je približne 54 kg, váha feny 41 kg.

Povaha akbaša

Akbaš je veľmi dominantné plemeno, zároveň veľmi čulé, predvídavé a opatrné. Je to pastierske plemeno a využíva sa na ochranu oviec, ale tiež ako strážny či služobný pes. Je tiež dobrým spoločníkom.

Starostlivosť o akbaša

Plemeno akbaš je pomerne zdravé, samozrejme, vyžadujú si bežnú preventívnu starostlivosť. Jeho srsť si vyžaduje minimálnu starostlivosť. Srsť im vypadáva viac ako iným plemenám, občas ju treba prekefovať. Vyžadujú si pravidelné cvičenia a tréningy.

Zdravie

Čím vyššia hmotnosť, tým môže mať väčšie problémy s kondíciou.
Akbaš sa priemerne dožíva veku 10 – 11 rokov.

Výchova

Akbaš je veľmi dobrým strážcom, no vyžaduje si tvrdú ruku odmalička, pretože vycvičiť ho je veľmi náročné. Je to veľmi nezávislý pes a jeho výchova si vyžaduje čas, porozumenie a dostatočnú trpezlivosť majiteľa potrebnú pre intenzívny a nepretržitý výcvik. Pri kontakte s inými psami vie byť veľmi výbušný. Rovnako tiež šteká na cudzích ľudí. Akbaš potrebuje vysoký plot, inak vie byť majstrom v úteku. Ak je akbaš vychovávaný v rodine s deťmi alebo inými domácimi zvieratami, je veľmi protektívny.

Spolunažívanie s Akbašom

Akbaš nie je plemeno vhodné do mesta, vyžaduje si veľa priestoru a veľký výbeh. Je to pes najlepšie na chovanie vonku, môže teda žiť i spať vonku. Má rád chladné podnebie.

Chovateľská stanica

Na Slovensku bohužiaľ zatiaľ nemáme informáciu o tom, aby sa tu nachádzala chovateľská stanica tohto nádherného plemena, ale našli sme chovateľskú stanicu, Von Tahlspere , v neďalekých Čechách. CHS VON TAHLSPERE združuje plemená anatolského pastierskeho psa ako sú: ANATOLIAN SHEPHERD DOG – KANGAL – KARABASH – AKBASH.

Zdroj: wikipedia, hillspet.com, puppydogweb.com, vontahlspere.blog.cz

FCI skupina
Airdalský teriér má určený štandard FCI v 3. skupine, pod číslom 7.

Pôvod

Airedalský teriér, tiež známy kvôli svojej veľkosti v porovnaní s ostatnými teriérmi ako „Kráľ teriérov“, sa pôvodne nazýval „Brokenhaired terrier“, alebo tiež bingley terrier, waterside terrier, rough-haired terrier. Dnešný názov dostal v r. 1879 na výstave v Bingley a je odvodený od rieky Aire, ktorý sa nachádza v strednom Anglicku. Oficiálne bol jeho názov uznaný o tri roky neskôr.
Airedalský teriér je pomerne mladé plemeno, prvé jedince boli vyšľachtené v prvej polovici 19. storočia skrížením vydrára (otterhound) s už vyhynutým plemenom čierno-trieslového teriéra. Odborníci nevylučujú ani prikríženie kólie, írskeho teriéra, bulteriéra či gordonsetera. Toto plemeno spočiatku nebolo prijaté s nadšením, pre svoj výborný sluch, zrak, výborné telesné schopnosti však postupne našlo využitie ako lovecký a strážny pes, počas prvej svetovej vojny ho dokonca využívali na vyhľadávanie zranených vojakov. Po vojne sa stal jedným z najvyhľadávanejších policajných služobných plemien v Rakúsku a Nemecku.

Popis

Airedalský teriér je stredne veľký, svalnatý, kompaktný pes kvadratického formátu. Má krátky a vodorovný chrbát, s hlbokým hrudníkom asi po lakte. Hlava je proporcionálne veľká, bez vrások, s ušami do tvaru V. Oči má mandľovitého tvaru, s typickým pohľadom teriéra. Chvost má vysoko nasadený, zvyčajne kupírovaný na približne dve tretiny jeho pôvodnej dĺžky. Srsť má hustú, tvrdú a drsnú, najčastejšie hrdzavohnedej farby, s typickým čiernym sedlovým zafarbením chrbta.
Výška – Airedalský teriér – pes dosahuje výšku 58 – 61 cm cm, fena 56 – 59 cm.
Váha – Airedalský teriér váži približne 20 – 25 kg.

Povaha Airedalského teriéra

Airedalský teriér je výborný rodinný pes, je relatívne pokojný, prítulný, nekomplikovaný, no keďže je to i veľmi energický a aktívny pes, odporúča sa skôr športovejšie založeným ľuďom. Nezaprie svoj lovecký pôvod – je veľmi inteligentný, ale i zvedavý, s čím treba pri jeho výchove počítať. Je veľmi učenlivý, a pri dobrej výchove je tiež veľmi dobre cvičiteľný i ovládateľný.
Je vhodný ako strážny pes. S hydinou a mačkami však má pomerne problematické vzťahy…
Airedalský teriér nemá rád samotu, miluje svojho majiteľa, i jeho rodinu, obzvlášť deti.

Starostlivosť o Airedalského teriéra

Airedalský teriér potrebuje pravidelnú starostlivosť o srsť, ktorá by sa mala každé tri mesiace trimovať trimovacím nožom. Kúpať by sa mal len keď je to nevyhnutné, pretože jeho srsť, čím sa viac umýva, tým má tendenciu sa viac špiniť.

Zdravie

Airedalský teriér netrpí takmer žiadnymi genetickými poruchami. Výnimočne sa u tohto plemena objavuje dysplázia bedrového kĺbu, choroby obličiek, či zákal očnej rohovky.
Airedalský teriér sa priemerne dožíva veku 13 rokov.

Výchova

Airedalský teriér si vyžaduje dôslednú výchovu a výcvik, s ktorým treba začať hneď odmalička. Je to pes pôvodne lovecký, a veľmi aktívny, odmalička potrebuje veľa denného pohybu. Jeho výchova si vyžaduje veľa trpezlivosti a ochoty obetovať mu množstvo voľného času. Hoci občas vie byť tvrdohlavý, je zároveň veľmi citlivý a má výbornú pamäť – fyzické tresty by najmä pri výchove tohto plemena mali byť tabu. Ak mu bolo ukrivdené, častokrát má tendenciu vytvoriť si okolo seba bariéru, hraničiacu s úplnou ignoráciou človeka, ktorý mu ukrivdil, a cez ňu je potom ťažko sa dostať. Správne vychovaný Airedalský teriér postráži byt, je k ľuďom priateľský, neskáče, nehryzie, nebije sa s inými psami, bez obáv ho môžete so sebou zobrať kamkoľvek.

Spolunažívanie s Airedalským teriérom

Airedalského teriéra si môžete kľudne zaobstarať do bytu či domu, musíte mu však zabezpečiť dostatok pohybu, ako ráno, tak i poobede, i večer. Kým doma čaká na majiteľa, rád si pospí, po jeho návrate sa však už nevie dočkať, kedy ho majiteľ vezme von.

Chovateľská stanica

Airedalský teriér patrí medzi zriedkavejšie plemena na Slovensku. Väčšina chovateľov pôsobí v zahraničí. Prinášame Vám kontakt na jednu chovateľskú stanicu AIREDALES OF LUSSYLAND so sídlom v Senci

Zdroj: wikipedia, www.airedale.sk

FCI skupina
10 – Chrti, sekcia 1 – Chrti, pod číslom 208/22. 11. 2004

Pôvod

Afgánsky chrt (Afghan Hound), známy tiež ako balúčsky chrt, je podľa archeologických nálezov jedným z najstarších plemien, jeho existenciu dokazujú jaskynné nástenné maľby z obdobia 3000 rokov pred n. l. Afgánsky chrt pochádza z Afganistanu, kde bol vyšľachtený krížením pôvodného Afgánskeho loveckého chrta s Perzským chrtom Salukou.
Pre svoju vytrvalosť a rýchlosť bol používaný ako lovec drobnej i vysokej zveri. Koncom 19. storočia sa dostal do Veľkej Británie, kde sa začalo s jeho šľachtením. Veľká Británia si dodnes nad týmto plemenom drží patronát.

Popis

Afgánsky chrt je exoticky a dôstojne zároveň vyzerajúci pes. Je pomerne vysoký, má pevnú, stredne dlhú postavu. Uši má dlhé, zvesené, oči majú trojuholníkový tvar, sú tmavé, občas so zlatistým odtieňom. Chvost majú stredne dlhý, na konci zatočený. Afgánsky chrt má dlhú hodvábnu srsť, jedno-, dvoj- i trojfarebnú, najčastejšie v odtieňoch krémovej, béžovej a dočervena, často má na tvári čiernu masku.
Výška – Pes dosahuje výšku 68 – 74 cm, fena 63 – 69 cm.
Váha – Afgánsky chrt váži približne 23 – 27 kg.

Povaha afgánskeho chrta

Afgánsky chrt je dôstojný, rezervovaný, nezávislý, samostatne uvažujúci pes. Pri správnej výchove a rešpektovaní jeho nezávislosti, vie byť oddaným a prítulným priateľom svojho majiteľa.

Starostlivosť o afgánskeho chrta

Afgánsky chrt je veľmi náročný na starostlivosť o srsť. Najmenej dvakrát do týždňa je potrebné ho dôkladne prečesať. Kúpanie sa odporúča raz za 3 až 5 týždňov. U výstavných psov tohto plemena je starostlivosť o srsť ešte náročnejšia.
Keďže sa srsť nesmie príliš vysúšať, odporúča sa používať šampóny s prímesou oleja a pre ľahšie rozčesávanie tiež použitie kondicionérov, či špeciálnych prípravkov pre ľahšie rozčesávanie. Správna hygiena v oblasti uší a očí je rovnako dôležitá. Treba tiež dbať na udržiavanie krátkych pazúrikov.
Afgánsky chrt si vyžaduje , ale tiež zvýšenú fyzickú záťaž, dlhšie prechádzky.

Zdravie

Medzi najzávažnejšie zdravotné problémy afgánskeho chrta patrí rakovina a alergie, srdcové ťažkosti či urologické problémy. Netreba však podceňovať ani ekzém, srsť afgánskeho chrta sa regeneruje veľmi dlho, úplná regenerácia môže trvať aj dva roky.
Afgánsky chrt sa priemerne dožíva veku 12 – 14 rokov.

Výchova

Afgánsky chrt je veľmi tvrdohlavé a svojské plemeno, jeho výchova nie je jednoduchá a vyžaduje si veľkú dávku trpezlivosti. Poslúcha len vtedy, ak to sám uzná za vhodné. Pri výchove afgánskeho chrta je dôležitá dôslednosť a trpezlivosť, fyzické tresty či prísna výchova krikom sa neodporúčajú pretože u tohto plemena vyvolajú práve opačnú reakciu – nezáujem a úplnú zatrpknutosť. Toto plemeno nie je pre každého. Neodporúča sa ľuďom, ktorí nemajú skúsenosti s výchovou a výcvikom psov.
Afgánsky chrt miluje voľnosť a priestor, a občas mu ich treba skutočne dopriať, odporúča sa však na oplotených a ohradených pozemkoch. Ak by ste ho totiž počas prechádzky pustili z vôdzky, vráti sa, až keď to sám uzná za vhodné.

Spolunažívanie s afgánskym chrtom

Afgánsky chrt si svojho majiteľa vyberá sám, podľa toho, kto sa oňho stará najviac. Má rád i ostatných členov rodiny, k deťom je priateľský, nemá však rád hluk a krik, odporúča sa preto rodinám s väčšími deťmi.
Toto plemeno je vhodné pre život v meste i na dedine, môže žiť v dome i v byte, jedinou podmienkou je zaistiť mu dostatočný priestor a veľa pohybu. Kvôli jeho dlhej srsti ale tiež kvôli jeho potrebe byť v kontakte s majiteľom, sa odporúča držať toto plemeno vnútri.

Chovateľská stanica

Na Slovensku nie je veľmi veľa chovateľov tohto ušľachtilého plemena. Väčšina z nich je v zahraničí, ale Jedna z chovateľských staníc pod menom KASKARAK SHAHRA sa nachádza v Nitre.
Zdroj: wikipedia

FCI skupina
Aljašský malamut sa v FCI nachádza v skupine 5, pod číslom 243.

Pôvod

Plemeno Aljašský malamut pochádza z USA a je jedným z najstarších plemien saňových psov. Toto plemeno bolo až do konca 19. storočia jediným chovaným plemenom v severozápadnej Aljaške. Názov malamut dal tomuto plemenu kmeň Inuitov, ktorý týchto psov vychovával k poslušnosti, spolupráci a inteligencii, vďaka čomu sa u neho rozvinula priateľská povaha. Aljašský malamut sa využíval ako plemeno s veľkou ťažnou silou a dobrými loveckými schopnosťami. Tieto ich schopnosti využili zlatokopovia počas Zlatej horúčky a Aljašského malamuta začali využívať aj na preteky psích záprahov. Aby boli psy v psích záprahoch rýchlejší a silnejší, začali sa Aljašskí malamuti krížiť so sibírskymi husky a inými plemenami z Európy, čo takmer viedlo k vymretiu Aljašského malamuta.

Popis

Aljašský malamut je veľké, silné, pevne stavané plemeno. Stavba tela je harmonická, s hlbokým hrudníkom a rovným, dozadu mierne klesajúcim chrbtom. Hlava je široká, so vztýčenými ušami. Oči sú mandľového tvaru, hnedej farby. Modrá farba očí je diskvalifikujúca. Srsť je pomerne krátka až stredne krátka na bokoch, na pleciach, krku, zadnej strane stehien a chvoste jej dĺžka rastie. Podsada je hustá, mastná a vlnitá. Farba srsti je rôzne šedá, sobolia až dočervena. Chvost je stredne nasadený, dobre osrstený, vzhľadom pripomína chochoľ.
Hmotnosť: pes 36 – 43 kg, fena 32 – 38 kg
Výška: pes 61 – 66 cm, fena 56 – 61 cm
Priemerná dĺžka života: 12 – 15 rokov

Povaha Aljašského malamuta

Aljašský malamut je pes inteligentný, priateľský, pokojný a láskavý. Má silne vyvinutý svorkový pud, snaží sa byť v čo najbližšom kontakte s človekom. Je priateľský k deťom ale i k cudzím ľuďom, preto nie je vhodný ako strážny pes. Jeho veľkosť však častokrát neznámych ľudí odradí. K iným psom sa správa priateľsky, veľmi dominantní jedinci však môžu vyvolávať šarvátky.

Starostlivosť o Aljašského malamuta

Toto plemeno je športovo založené a fyzicky veľmi zdatné, preto si vyžaduje veľmi veľa pohybu, najlepšie v prirodzenom prostredí. Hygienické návyky je dobré pestovať uňho odmalička. Starostlivosť o srsť je veľmi dôležitá, srsť treba pravidelne kefovať, v období pĺznutia denne. Srsť sa nestrihá ani netrimuje. Pravidelnú starostlivosť si vyžadujú tiež pazúriky, uši i zuby. Aljašský malamut je čistotný a bez zápachu.

Zdravie

U Aljašského malamuta sa môže vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu, progresívna atrofia sietnice.

Výchova

S výchovou začíname od útleho detstva. Keďže vie byť aj tvrdohlavý, jeho výchova si vyžaduje sebavedomého pána. Pri dobrom vedení je tento pes ľahko ovládateľný a je verným spoločníkom svojho pána.

Život s plemenom Aljašský malamut

Aljašský malamut nie je vhodný pre život v byte. Je to aktívne plemeno a vyžaduje si veľký výbeh, s vysokým plotom, ale zabezpečeným aj odspodu, keďže toto plemeno sa tiež rado podhrabáva. Vyžaduje si častý kontakt s ľuďmi, odporúča sa preto voľný prístup do domu.

Zdroj: wikipedia, dogbreedinginfo.com

FCI skupina
Akita Inu sa v FCI nachádza v skupine 5, pod číslom 255.

Pôvod
Plemeno Akita Inu pochádza z Japonska a patrí medzi najstaršie plemená na svete. Jeho chov dokazujú dokumenty z 15. storočia, no už pred 5000 rokmi existovali na území Japonska psy podobného vzhľadu. Akita Inu pochádza z prefektúry Akita na severe ostrova Honšú, čo vysvetľuje aj pôvod jeho názvu. Od r. 1931 je v Japonsku považovaný za národnú pamiatku a poklad.

Popis

Akita Inu je veľký, pevne stavaný, proporcionálny pes, s rovnou srsťou, bielej či červenej farby s bielou maskou. Hlavu má primeranú k telu, s typickým „medvedím“ výrazom. Uši má vzpriamené, mierne preklopené dopredu, oči mierne šikmé, mandľového tvaru. Chvost vysoko nasadený, pevne stočený. Jeho srsť je rovná, s hustou mäkkou podsadou. Podsadu dvakrát do roka vymení. Pes dosahuje výšku 67 cm, fena 61 cm. Váha Akita Inu je približne 34 – 50 kg.

Povaha Akita Inu

Akita Inu je pes inteligentný, odvážny, a hrdý pes zároveň. Je pokojný a vyrovnaný, verný svojej rodine. Akita je vhodným rodinným spoločníkom, ale tiež výborným strážnym či sprievodným psom.

Starostlivosť o Akita Inu

Najmä v prvom roku života zohráva veľmi dôležitú úlohu výživa a správna výchova. Akita nie je náročný na množstvo potravy, ale je náročný na kvalitu. Krmivo pre Akitu nesmie obsahovať sóju, pretože je na ňu alergický. Osobitnú pozornosť si vyžaduje starostlivosť o srsť, ktorá by mala byť udržiavaná. Kúpať by sa mal iba v nevyhnutnom prípade, pretože jeho srsť stráca kúpaním prirodzenú vodeodolnosť. Vytváranie správnych hygienických návykov je u Akitu ľahšie ako u iných plemien, udržiavaný pes je bez typického psieho zápachu.

Zdravie

Akita Inu môže trpieť poruchami štítnej žľazy, dyspláziou bedrového kĺbu, progresívnou atrofiou sietnice. Pravidelné dlhšie denné prechádzky ho udržia v dobrej kondícii. Priemerne sa dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova

Akita Inu získa základné návyky v rannom detstve. Hoci vie byť tvrdohlavý, správnou výchovou vieme docieliť poslušnosť a učenlivosť. Dôležitá je dôslednosť. Majiteľ je vždy vodcom svorky a je dôležité odmalička vštepovať psovi, aké má v ľudskej svorke postavenie. Akita je samostatne mysliace plemeno, kontaktom s inými ľuďmi nestráca schopnosť strážiť. Ľahko sa začne nudiť, preto treba pri jeho výchove veľkú dávku trpezlivosti. Akitu treba tiež vedieť pochváliť a odmeniť, keď si to zaslúži. Správne vychovaný pes je verným, priateľským, na majiteľovi závislým spoločníkom.

Spolunažívanie s Akita Inu

Akita Inu je pes veľký, najlepším prostredím je preňho veľká záhrada. Vnútri je mierne aktívny, ak je však vhodne vychovávaný, možno ho chovať aj v byte. K deťom býva pomerne tolerantný.

Chovateľská stanica

Akita Inu má na Slovensku zastúpenie v klube chovateľov amerických akít, kde sa priaznivci tohto plemena dozvedia všetky potrebne informácie pre chov tohto krásneho plemena.

Zdroj: wikipedia, www.akitainu.sk

FCI skupina

Anglický buldog sa nachádza v FCI skupine 2, pod číslom 149.

Pôvod

Anglický buldog pochádza z Veľkej Británie, vznikol pravdepodobne v 13. storočí krížením silných ázijských psov, ako napr. pes molosský, asýrsky a babylonský vojnový pes, či doga tibetská, ktoré sa využívali rímskymi vojakmi k stráženiu vojenských táborov. Rozpadom rímskej ríše sa stopy okolo týchto krížencov načas strácajú.
Opätovne sa dostali do povšimnutia, keď sa v stredoveku začali využívať v zápasoch s inými zvieratami. Psie zápasy sa vo Veľkej Británii stali obľúbenou formou zábavy, najobľúbenejšie boli býčie zápasy so psami, na ktoré sa spočiatku využívali mastify. Tie však dokázali pomerne rýchlo býka zdolať, vznikla potreba nájsť vhodné plemeno, ktoré by zvýšilo šance býka a predĺžilo by zápas. Tu niekde vznikol predchodca súčasného buldoga. Zákazom týchto zápasov v r. 1835 sa zdalo, že toto plemeno skončilo. Keďže ale malo svojich priaznivcov, ktorí pokračovali v jeho šľachtení, nezaniklo, no došlo k zmenám typických plemenných znakov – telo zmohutnelo, výška sa znížila, papuľa skrátila a sploštila, a najmä povaha tohto psa sa zmenila – na priateľského a dobráckeho psa.

Popis

Anglický buldog je plemeno nezameniteľného výzoru. Má stredne veľké, zato masívne stavané telo na krátkych nohách, veľkú masívnu hlavu s krátkou papuľou, guľatými očami tmavej až čiernej farby. Chvost je nasadený nízko a nesený dolu. Srsť má krátku, tvrdú, hladkú, lesklú a bez kučier, bielej, plavej, červenej alebo čierno-pásikavej farby.
Hmotnosť: pes do 25 kg, fena do 23 kg
Výška: 31 – 36 cm
Priemerná dĺžka života: 9 – 12 rokov

Povaha anglického buldoga

Anglický buldog je kľudný, spoľahlivý, sebavedomý pes, často flegmatický, je výborným spoločníkom, k deťom je veľmi jemný, rád sa s nimi hrá, no najmä pri hre s malými deťmi je dobrá prítomnosť dospelého. Keďže je veľmi dobrosrdečný, nie je veľmi vhodný ako strážny pes, hoci občas prejavuje tendencie brániť svojho pána, či územie. Anglický buldog často chrápe, veľmi dobre však znáša cestu autom.

Starostlivosť o anglického buldoga

Toto plemeno nie je veľmi športovo založené, nie je preto ani veľmi náročné na pohyb. Pravidelné prechádzky a voľný pohyb by však nemali v každodennom programe chýbať.
Starostlivosť treba venovať jeho srsti, ktorú mu denne treba prekefovať, čím odstránime odumreté bunky prípadne vypadanú srsť. Denne mu tiež treba čistiť tvár, keďže v záhyboch kože najmä na tvári môžu byť nečistoty spôsobujúce zápal. Okolie očí môžeme povytierať vatovým tampónom namočeným v bórovej vode.

Zdravie

U anglického buldoga sú pomerne časté problémy s dýchaním, kožné ochorenia, alebo tiež dysplázia bedrového kĺbu. Problémy tiež bývajú pri pôrodoch, keďže šteniatka majú široké hlavičky. Častokrát tiež dochádza k úhynom mladých šteniatok, najchúlostivejším obdobím je obdobie do dvoch mesiacov života šteniatok. Anglický buldog je tiež veľmi citlivý na prehriatie, treba dbať na dostatok tekutín a chládku.

Výchova

S výchovou začíname od šťeňaťa, starší pes už sa vychováva ťažšie. Začať by sa malo s výcvikom poslušnosti, ktorý by mal byť dôsledný a vyžaduje si veľa trpezlivosti, lásky a tiež spravodlivosti – nespravodlivosť znáša anglický buldog nie celkom dobre. S výcvikom môžu pomôcť v Kynologickom klube, v ktorom sa pes naučí základnej poslušnosti a majiteľ sa tiež naučí porozumieť mu.

Spolunažívanie s anglickým buldogom

Anglický buldog sa hodí i pre život v menšom byte, najlepšie sa mu páči v suchu, teple, a najmä v miestnosti, kde sa jeho majiteľ zdržiava najviac. Výborné využitie pri chove anglického buldoga má tiež klietka, ktorá, ak zabezpečí psovi bezpečie a pocit domova, stane sa jeho obľúbeným miestom na oddych.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com

FCI skupina
Anglický farbiar sa nachádza v FCI skupine 6 pod číslom 84.

Pôvod

Anglický farbiar patrí medzi najstaršie európske duriče. Jeho pôvod siaha do 8. storočia do Belgicka, kde v Ardenskom lese choval sv. Hubert, patrón poľovníkov, svorku poľovníckych psov, známych ako svätohubertských psov, ktoré sa stali obľúbené u kráľov a šľachty.
Toto plemeno doviezol Viliam Dobyvateľ v 11. storočí do Anglicka, kde sa používalo na stopovanie divej zveri, neskôr pytliakov. Vďaka svojej vznešenej krvi dostal pôvodný hubert v Anglicku názov Bloodhound. Počas 2. sv. vojny v Británii takmer vymreli, z Kanady však bolo privezených niekoľko kusov, vďaka čomu toto plemeno opäť ožilo. Postupne sa toto plemeno zušľachtilo na anglického farbiara, ako ho poznáme dnes.

Popis

Anglický farbiar je plemeno s mohutnou stavbou tela, veľkou, úzkou, dlhou hlavou. Charakteristická pre toto plemeno je voľná koža na lícach a čele, ktorá vytvára bohaté záhyby a vrásky. Anglický farbiar má nízko nasadené ovisnuté uši. Chrbát má mocný, široký, brucho jemne vtiahnuté. Chvost má stredne dlhý, nosený v oblúku mierne nad líniou chrbta. Srsť má krátku a tvrdú, najčastejšie tmavohnedej až čiernej farby, biela farba nie je prípustná.
Hmotnosť: pes 40 – 50 kg, fena 35 – 48 kg
Výška: 58 – 69 cm
Priemerná dĺžka života: 10 – 12 rokov

Povaha anglického farbiara

Anglický farbiar je kľudný, rozvážny a veľmi priateľský pes, má veľmi rád ľudí. Hoci je to pes stopársky, keď nájde svoju korisť, neublíži jej, skôr sa s ňou chce skamarátiť. Vie však byť svojrázny a tvrdohlavý a niekedy si vyžaduje extra dávku trpezlivosti pri výcviku.

Starostlivosť o anglického farbiara

Toto plemeno potrebuje veľký priestor a veľa pohybu. Jeho srsť by sa mala každodenne prečesávať špeciálnou rukavicou, a treba mu tiež často kontrolovať uši, keďže má sklony k zápalom uší.

Zdravie

Anglický farbiar máva často zápaly uší, treba mu ich pravidelne kontrolovať. Vyžaduje si tiež kvalitnú výživu a dostatok pohybu.

Výchova

Anglický farbiar si vyžaduje trpezlivý a citlivý prístup, ktorý by ale mal byť dôsledný a spravodlivý. Ak ho chcete ako poľovníckeho psa, treba ho na to pravidelne cvičiť. Pri dobrej starostlivosti sa prejaví ako poslušný, dobromyseľný a prítulný pes. Pre svoju priateľskú povahu sa neodporúča ako strážny pes, keďže sa s každým rýchlo skamaráti.

Spolunažívanie s anglickým farbiarom

Anglický farbiar potrebuje dostatok priestoru a voľný výbeh, do mesta nie je vhodný. Najideálnejším je preňho rodinný dom s veľkou záhradou.

Zdroj: www.dogbreedinginfo.com, www.awald.sk, wikipedia

FCI skupina
Anglický chrt sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 3 pod číslom 158.

Pôvod

Plemeno Anglický chrt (angl. Greyhound) je považované za potomka starovekého Egyptského chrta. Jeho predkom bol kontinentálny chrt, ktorý sa do dnešnej Veľkej Británie dostal približne okolo r. 200 nášho letopočtu počas migrácie Keltov v Európe. Šľachteniu tohto plemena sa vo Veľkej Británii začal v r. 1775 venovať lord Oxford, ktorý o rok neskôr založil spolok Swaffham Coursing Society, ktorý značnou mierou ovplyvnil ďalšie smerovanie anglického chrta. S chrtmi sa v tom čase prestávalo poľovať a stali sa „len“ módnym doplnkom anglických šľachtických dvorov. Začali sa však využívať ako dostihové psy.

Popis

Anglický chrt sa vyznačuje štíhlou atletickou postavou, má úzke telo, hlavu, dlhé končatiny. Oči má malé, s pokojným výrazom, uši úzke, pokryté mäkkou srsťou. Chvost má dlhý, pri koreni silný, postupne sa zužujúci. Srsť má jemnú, priliehajúcu, čiernej, bielej, hrdzavej farby, alebo kombinácie ktorejkoľvek z týchto farieb s bielou.
Zdravý a výkonný pes dosahuje v behu rýchlosť 60 až 70 km/h.
Pes dosahuje výšku 71 až 76 cm, fena 68 až 71 cm. Váha Anglického chrta by nemala byť nižšia ako 18 kg a vyššia ako 36 kg.

Povaha Anglického chrta

Anglický chrt je pes elegantný, inteligentný a láskavý, miluje deti. Občas však môže mať tendenciu prenasledovať všetko, čo sa hýbe.

Starostlivosť o Anglického chrta

Pre udržanie v dobrej kondícii potrebuje pravidelný výcvik a tréning. Anglický chrt nemá typický psí zápach. Občas je dobré ho prečesať kefou, alebo pretrieť mu srsť handričkou, inak si jeho srsť nevyžaduje veľkú starostlivosť. Pre jeho nedostatok telesného tuku, tenkú kožu a krátku srsť sa odporúča chovať ho v interiéri.

Zdravie

Anglický chrt nemá nejaké závažné zdravotné problémy. Pri kŕmení sa odporúča dávať mu radšej 2- 3 menšie porcie ako jednu veľkú.
Priemerne sa dožíva veku 12 – 14 rokov.

Výchova

Výchova anglického chrta si vyžaduje pokojného a trpezlivého majiteľa s pevnou rukou, ktorý ho naučí „pravidlá v dome“. Pri správnom prístupe z neho majiteľ vychová poslušného psa, ktorý vie, čo sa od neho očakáva.

Spolunažívanie s Anglickým chrtom

Anglický chrt je pes veľký, no pre jeho nedostatok telesného tuku, tenkú kožu a krátku srsť sa neodporúča chovať ho vonku dlhšiu dobu. Veľké horká a prílišná zima im môžu ublížiť.

Chovateľská stanica

Anglický chrt je na Slovensku zastúpený aj Klubom chovateľov chrtov, ktorý sa okrem iných aktivít stará aj o rozvoj, chov a propagáciu čistokrvných chrtov.
 

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com, netspace.sk/chrty/