FCI skupina
Bergamský ovčiak sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 194.

Pôvod
Plemeno bergamský ovčiak je známe už 2000 rokov, kedy sa v starovekom Ríme využívalo na zaháňanie vlka od stáda. Za jeho predkov sa považujú východní salašnícki psi, jeho názov je odvodený od severotalianskeho kraja Bergamo. Bergamskému ovčiakovi hrozil viackrát zánik, postupnou plemenitbou dostal podobu, v akej ho poznáme dnes a zodpovedne si plní úlohu výborného spoločenského a strážneho psa .

Popis
Bergamský ovčiak má nezameniteľný vzhľad. Svojou typickou vrkôčikovitou srsťou, ktorá sa mu splieta do vlnitých chumáčikov, ho možno ľahko odlíšiť od iných psov. Má pevné stredne veľké kompaktné telo, pokryté vretienkovitou srsťou, najčastejšie vo farbách „korenie“ a „soľ“, prípustné je čierne sfarbenie i škvrny. Toto osrstenie ho malo chrániť pred uhryznutím vlkom či pri napadnutí iným zvieraťom, bolo však i výbornou tepelnou izoláciou.
Bergamský ovčiak má výšku 56 – 61 cm.
Váha bergamského ovčiaka je priemerne 32 – 38 kg, fenky 26 – 32 kg.

Povaha bergamského ovčiaka
Bergamský ovčiak je nesmierne citlivý, avšak zároveň veľmi inteligentný, odvážny a vytrvalý pastiersky pes. Je výborný spoločník, svojmu majiteľovi je veľmi oddaný, i s deťmi si vychádza veľmi dobre. Voči neznámym ľuďom je rezervovaný. Je ideálnym ovčiarskym i strážnym psom.

Starostlivosť o bergamského ovčiaka
Srsť bergamského ovčiaka má tendenciu plstnatieť, splstnatené chuchvalce by sme mali rozplietať. Česať i kúpať sa ho odporúča podľa potreby.

Zdravie
Bergamský ovčiak nemá nejaké závažnejšie zdravotné problémy. Keďže však jeho koža produkuje veľké množstvo kožného mazu, miestami koža nedýcha a pod hustou srsťou sa parí, môžu sa občas objaviť kožné zápaly, ekzémy či infekcie.
Priemerne sa dožíva veku 13 – 15 rokov.

Výchova
Bergamský ovčiak potrebuje pána s pevnou rukou, ktorý vie prirodzene určiť pravidlá a je zásadový.

Život s plemenom bergamský ovčiak
Bergamský ovčiak nie je pes vhodný do bytu. Potrebuje veľký priestor, najlepšie prostredie je preňho na dedine na farme, kde môže zaháňať stáda, či naháňať sa s deťmi. Jeho hustá srsť mu poskytuje ochranu pred akýmikoľvek poveternostnými podmienkami, kľudne môže prenocovať aj vonku.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com , www.wikipedia.sk

FCI skupina
Bedlingtonský teriér sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 1, pod číslom 9.

Pôvod
Bedlingtonský teriér má pôvod na severovýchode Anglicka, v meste Bedlington, a je známy už približne 200 rokov. Pôvodne sa využíval na ochranu oviec pred divou zverou, a ako výborný spoločník poľovníkov Jeho dnešná podoba je výsledkom kríženia s otterhoundom a vipetom, uznaná bola koncom 19. storočia. Prvý klub chovateľov bedlingtonského teriéra vznikol v r. 1877.
V súčasnosti sa bedlingtonský teriér využíva ako rodinný pes, ako spoločník poľovníkov je výborným dohľadávacím psom a aportérom.

Popis
Bedlingtonský teriér je menší, elegantný pes, známy ako „pes s výzorom ovečky, no so srdcom leva“ (wikipedia). Má dlhú, úzku, zaokrúhlenú hlavu s chocholkom a nežným výrazom, malé žiarivé trojuholníkové oči, tenké, nízko nasadené uši. Zuby má veľké a silné. Horná línia chrbta je nad bedrami mierne vyklenutá, hrudník má primerane hlboký a široký. Chvost má nízko nasadený, pri koreni hrubý, na konci do špičky, nesený v prirodzenom oblúku. Srsť bedlingtonského teriéra je typická pre toto plemeno – hustá, zvlnená, kúdelovitá, stredne dlhá, odstávajúca, najčastejšie modrej, pieskovej alebo pečeňovej farby, s trieslom i bez neho.
Bedlingtonský teriér dosahuje výšku približne 40 cm.
Váha bedlingtonského teriéra je priemerne 8 – 10 kg.

Povaha bedlingtonského teriéra
Bedlingtonský teriér je veľmi temperamentný pes. Šteká málo, je to pes pokojný a prítulný, na druhej strane však vie byť tvrdohlavý. Učí sa rýchlo. Má tendenciu privyknúť si k jednému členovi domácnosti. S deťmi si výborne rozumie, má všetky predpoklady na vhodného rodinného psa. Má výborné lovecké inštinkty, vynikajúca schopnosť stopovať je mu vlastná. Na rozdiel od iných teriérov, konflikty s inými psami nevyhľadáva.

Starostlivosť o bedlingtonského teriéra
Srsť bedlingtonského teriéra si vyžaduje približne raz za dva mesiace úpravu strihaním, pri pravidelnom prečesávaní skoro vôbec nepĺzne. Ak ho prečesávame denne pár minút, jeho srsť bude krásna a nadýchaná a vyhneme sa tak následným nepríjemnostiam s plstnatením.
Kúpať by sa mal podľa potreby.

Zdravie
U bedlingtonského teriéra sa v minulosti vyskytlo dedičné ochorenie pečene, ako i problémy s obličkami, môže tiež trpieť zápalovými ochoreniami očí.
Priemerne sa dožíva veku 17 rokov.

Výchova
Bedlingtonský teriér má vynikajúcu pamäť a je veľmi učenlivý. Počúvať povely ho však treba učiť od útleho veku. Potrebuje majiteľa s pevnou rukou. Konflikty s inými psami nevyhľadáva, no musí sa naučiť vychádzať si s ostatnými zvieratami v domácnosti. Vyžaduje dlhé denné prechádzky a veľa cvičenia.

Život s plemenom bedlingtonský teriér
Bedlingtonský teriér nepĺzne, nemá typický „psí“ zápach, neničí domácnosť, je preto vhodný
i do bytu, ak sa s ním chodí na pravidelné prechádzky. Zimu znáša dobre, ak bývate v rodinnom dome, môže byť umiestnený aj vonku, treba mu však, najmä v chladnom počasí, nechať dorásť srsť a zatepliť mu koterec.

Zdroj: wikipedia.org, dogbreedinginfo.com , polovnictvo.pluska.sk

FCI skupina
Beauceron sa v FCI nachádza v skupine 1, v sekcii 1, pod číslom 44.

Pôvod
Beauceron pochádza z Francúzska, z oblasti Beauce a patrí medzi jedno z najstarších plemien ovčiarskych psov. Jeho predchodcami sú pravdepodobne pastierske psy využívané na stráženie dobytka a lov divej zveri, o ktorých sú prvé zmienky už zo 14. storočia.
V minulosti spájali toto plemeno s plemenom briard, až do r. 1888 boli tieto dve plemená považované za jedno a to isté. V uvedenom roku ich však oddelil známy francúzsky kynológ, veterinár, a člen lekárskej akadémie, Pierre Mégnin. Začiatkom 20. storočia bol založený „Klub priateľov beaucerona“, v r. 1927 bola dokonca napísaná A. Siraudinom kniha venovaná výhradne tomuto plemenu.

Popis
Beauceron je pes veľký, robustný, svalnatý a silný, nie je však vyslovene ťažký. Jeho hlava má harmonické línie, oči má mierne oválne, najčastejšie tmavohnedé, uši má pomerne krátke, vysoko nasadené. Chrbát má rovný, osvalený, hrudník hlboký, chvost má v tvare háčika, pri pohybe nesený vyššie, pozdĺž chrbtovej línie. Srsť beaucerona je hustá a pevná, 3 – 4 cm dlhá, s krátkou jemnou podsadou, najčastejšie čiernej farby s pálením farby veveričky (pre toto sfarbenie je tiež nazývaný „červená pančuška“), alebo modro-škvrnitá s pálením (harlekýn).
Pes dosahuje výšku od 65 do 70 cm, fena od 61 do 68 cm.
Váha beaucerona je priemerne 50 kg.

Povaha beaucerona
Beauceron je pes inteligentný a odvážny, no zároveň poslušný, vo výcviku poslušnosti dokazuje výborné výsledky, povely svojho pána rýchlo pochopí aj vykoná. S inými psami a zvieratami, ktoré pozná, si vychádza dobre, s tými, ktoré nepozná sa vie naučiť vychádzať. S deťmi si vie vychádzať dobre, pokiaľ deti vedia, ako sa k nemu správať. Beauceron je výborným strážnym psom, hodí sa ako policajný pes, i ovčiarsky pes na zaháňanie stáda.

Starostlivosť o beaucerona
Jeho srsť si nevyžaduje nejakú špeciálnu starostlivosť, podľa potreby ho treba prečesať, v čase pĺznutia ho češeme častejšie.

Zdravie
Beauceron je pomerne zdravé plemeno, nevykazuje nejaké závažnejšie ochorenia, s výnimkou dysplázie bedrového kĺbu, ktorá súvisí s jeho váhou.
Priemerne sa dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Beauceron potrebuje prísneho pána, ktorý ho predovšetkým naučí nevyskakovať na ľudí a nesnažiť sa byť všade prvý. Musí sa naučiť, kto je jeho pán a kto z vás dvoch stojí vyššie. Pokiaľ sa dokáže naučiť túto základnú vec, stane sa výborným rodinným spoločníkom.

Život s plemenom beauceron
Ak má beauceron dostatok pohybu a cvičenia, možno ho chovať aj v byte, najlepšie mu však je v rodinnom dome s riadnym výbehom. Vyžaduje si tiež časté a dlhé prechádzky, treba ho pravidelne brávať do prírody, kde môže spáliť svoju nadbytočnú energiu.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com , www.wikipedia.sk

FCI skupina
Bavorský farbiar sa v FCI nachádza v skupine 6, v sekcii 2, pod číslom 217.

Pôvod
Bavorský farbiar má pôvod v bavorských Alpách, pochádza z ľahkých duričov používaných na dohľadanie poranenej zveri. Aby sa u neho ešte viac upevnili poľovné vlastnosti, bol koncom 18. a začiatkom 19. storočia skrížený s hannoverským farbiarom, a túto podobu si zachoval dodnes. Štandard bavorského farbiara bol zostavený v r. 1883. V r. 1912 vznikol v Mníchove „Klub pre bavorské farbiare“, ktorý je dodnes jediným uznaným klubom pre toto plemeno v Nemecku. Veľkej obľube sa teší u poľovníkov v Nemecku, na Slovensku i v Čechách.

Popis
Bavorský farbiar je stredne veľký pes s dlhším svalnatým telom. Má dlhý hlboký hrudník, silný chrbát, dobre vyvinuté svaly v oblasti bedier, ktoré siahajú až k slabinám. Hlava je pomerne široká, nasadená na silnom krku. Oči má jasné, tmavohnedej farby, uši stredne dlhé, po stranách hlavy splývajúce, bez stáčania. Chvost má stredne dlhý, zospodu hustejšie osrstený, sklonený dolu alebo nesený vodorovne. Srsť má hustú, mierne drsnú, na hlave a ušniciach jemnejšiu, od červenohnedej cez okrovú až po sivohnedú farbu, často sa u nich vyskytujú pásiky.
Pes dosahuje výšku 50 cm, fena 45 cm.
Váha Bavorského farbiara je priemerne 25 – 35 kg.

Povaha bavorského farbiara
Bavorský farbiar je kľudný a poslušný pes. Svojmu pánovi je veľmi oddaný, rád s ním trávi čas. K deťom je priateľský a milý. Je to však i pes lovecký, veľmi aktívny, s výborne vyvinutým čuchom, rýchlou reakciou, ako lovec rád dokazuje svojmu pánovi svoje lovecké schopnosti. Nie je agresívny, no ani plachý, voči cudzím ľuďom je skôr rezervovaný. Dokáže nasadiť stopu, ktorú už iní psi stratili.

Starostlivosť o bavorského farbiara
Raz do týždňa sa odporúča dobre mu prečesať srsť, tiež mu treba občas vyčistiť uši. Okrem toho si vyžaduje pravidelné dlhé prechádzky.

Zdravie
Bavorský farbiar má pomerne dobré zdravie, hoci sa uňho môžu vyskytnúť sklony k displázii bedrových kĺbov a tiež k epilepsii.
Priemerne sa dožíva veku 14 rokov.

Výchova
S výchovou bavorského farbiara je vhodné začať hneď od začiatku, pretože vycvičiť ho je dlhší proces. Odporúča sa trpezlivo ho chváliť a motivovať odmenami, netrestať ho. Čím má tento pes väčšiu motiváciu robiť svojmu pánovi radosť, tým jednoduchšia je celá jeho výchova.

Život s plemenom bavorský farbiar
Bavorský farbiar nie je vhodný pre život v meste, potrebuje veľa priestoru a cvičenia. Hoci má radosť, keď môže byť vnútri, miluje byť vonku. Deti miluje, je veľmi naviazaný na svojho majiteľa, jeho deti a rodinu.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com , najkrajsipsikovia.estranky.sk, psickari.sk

FCI skupina
Baset sa v FCI nachádza v skupine 6, v sekcii 1, pod číslom 163.

Pôvod
Baset je staré poľovné plemeno. Má pôvod vo Francúzsku, vyvinul sa krížením z trpasličej mutácie anglického farbiara a baset artesian normanda. Jeho vznik sa datuje do druhej polovice 16. storočia a názov baset je odvodený od francúzskeho slova „bas“, ktoré znamená „nízky“.
Vo Veľkej Británii sa toto plemeno objavilo až v 2. polovici 19. storočia. V r. 1875 bol predstavený na výstave psov vo Wolverhamptone, v r. 1883 vznikol klub nadšencov baseta.
Baset sa využíval na lov drobnej zveri, predovšetkým v hustom lesnom poraste, kam sa vďaka svojej stavbe tela ľahko dostal. Dnes sa už k lovu nevyužíva, obľube sa teší ako domáci a spoločenský pes. Veľkej obľube sa teší vo Veľkej Británii a tiež v USA.

Popis
Baset má nezameniteľný vzhľad. Má dlhé súdkovité telo, krátke zavalité nohy s ťažkými labami, dlhé nízko nasadené uši, typický smutný výraz v tvári. Hlavu má klenutú, k ňufáku sa mu zužuje. Typické sú preňho tiež tmavé oči s viditeľnou ružovou spojivkou. Chvost má dlhý, na konci sa zužujúci do špičky, pri pohybe prehnutý do oblúka a nesený nahor. Jeho srsť je krátka, hladká, priliehavá, sfarbená v kombinácii čiernej, hnedočervenej, bielej alebo tiež citrónovej farby, u duričov je však prípustné aj akékoľvek iné sfarbenie.
Pes dosahuje výšku 38 cm, fena 33 cm.
Váha baseta je priemerne 23 – 29 kg.

Povaha baseta
Baset je napriek svojmu smutnému výrazu v tvári pes priateľský, prítulný a spoločenský, samotu nemá rád. Je tiež veľmi živý a hravý, nikdy však nie agresívny. Malé deti má rád, musia ale vedieť, ako s ním zaobchádzať. Baset má rád pohodlie, preto tiež treba rešpektovať jeho právo na nerušený odpočinok, ktorému sa rád oddáva. Je verným priateľom celej rodine, treba ho ale naučiť, kto je jeho pán, inak by sa ním mohol chcieť stať on sám. S inými domácimi zvieratami vychádza bezkonfliktne, i s cudzími psami sa snaží nadviazať priateľský vzťah.

Starostlivosť o baseta
V období pĺznutia by sme mali venovať zvýšenú starostlivosť o jeho srsť a najlepšie gumovou rukavicou odstraňovať vypadávajúce chlpy. Raz do týždňa by sme mu mali vyčistiť uši, občas mu tiež treba prekvapkať oči. A keďže má sklony k prejedaniu, treba dbať o jeho vyváženú stravu a zbytočne ho neprekrmovať.

Zdravie
Baset má sklony k zápalom spojiviek či zelenému očnému zákalu, môže sa tiež uňho objaviť cukrovka a epilepsia.
Priemerne sa dožíva veku 12 rokov.

Výchova
Baset je pes inteligentný, vie však byť tvrdohlavý a neochotný podriadiť sa. Výchova musí byť od začiatku dôsledná, odporúča sa voliť autoritatívny prístup, aby sa naučil, kto je pánom.

Život s plemenom baset
Baset je ideálnym rodinným psom, hodí sa rovnako do bytu ako do rodinného domu. Potrebuje svoje miesto na odpočinok, kde si môže oddýchnuť a odkiaľ môže zároveň sledovať dianie v domácnosti.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com, najkrajsipsikovia.estranky.sk, psickari.sk

FCI skupina
Barzoj sa v FCI nachádza v skupine 10, v sekcii 1 pod číslom 193.

Pôvod
Barzoj patrí už deväť storočí do národnej kultúry ruských dejín. Jeho majiteľmi boli mnohé významné osobnosti, vládcovia i básnici, ako napr. Ivan Hrozný, Peter Veľký, Puškin či Turgenev. Šľachta si barzojov vysoko cenila – nepredávali sa, bolo možné dostať ich len darom. Dôležitým medzníkom bolo založenie chovateľskej stanice „Peršinskaja ochota“, veľkokniežaťom a slávnym chovateľom Nikolajom Nikolajovičom a jeho správcom Dmitrijom Valcovom. Koncom 19. storočia už bolo plemeno barzoj rozšírené v Európe i Amerike.

Popis
Barzoj je svojím výzorom aristokrata nezameniteľný s akýmkoľvek iným plemenom. Pohybuje sa vznešene a ladne ako skutočný aristokrat. Má silnú kostru, nie je však mohutný. Jeho chrbát je oblúkovitý, hrudník hlboký. Hlava barzoja je elegantná, potiahnutá suchou kožou, cez ktorú presvitajú cievy. Oči má veľké, mierne šikmo uložené, mandľového tvaru, tmavohnedej farby. Uši malé, tenké, niekedy vztýčené ako u koňa. Chvost má šabľovitý, dlhý, tenký, nízko nasadený. Jeho srsť je hodvábna a mäkká, na hlave a končatinách hodvábna, priliehajúca k telu, na tele dlhšia a zvlnená. Na krku je srsť hustá. Najčastejšie sfarbenie je v kombináciách všetkých farieb okrem modrej a čokoládovej.
Pes dosahuje výšku 75 – 85 cm, fena 68 – 78 cm.
Váha barzoja je priemerne 35 – 45 kg.

Povaha barzoja
Barzoj je pes-aristokrat, hrdý, sebavedomý a zároveň tvrdý, k svojej rodine však nežný a citlivý. Je však i trochu melancholický, vyžaduje si dostatok porozumenia a lásky. V prítomnosti svojho pána je rád, neprenasleduje ho však, príde iba keď cíti, že pán má naňho čas. Na druhej strane, ako chrt-lovec vonku loví všetko čo vidí, najčastejšie zajace, líšky, ale i mačky či potkany. Jeho reakcie sú prudké. Má výborný zrak a pri love je nekompromisný. K ostatným psom je priateľský, potýčkam sa vyhýba.

Starostlivosť o barzoja
Barzoj si nevyžaduje špeciálnu starostlivosť. Jeho srsť má samočistiacu schopnosť, česať či kúpať sa ho odporúča podľa potreby. Po prechádzke v prírode je dobré ho prezrieť, či si na srsti nepriniesol nejaké nečistoty. Okrem toho si vyžaduje zaistenie správnej plnovýživnej stravy.

Zdravie
Barzoj nemá nejaké vážnejšie zdravotné problémy. Dôležité je zaistenie plnohodnotnej stravy najmä v období vývinu, do 18 mesiacov, kedy je vývoj jeho kostí a kĺbov ukončený. Priemerne sa dožíva veku 11 – 13 rokov.

Výchova
Barzoj je veľmi inteligentné plemeno, má výbornú pamäť a učí sa veľmi rýchlo. Poslušnosť a ovládateľnosť, je však nielen výsledok výcviku, je založená predovšetkým na vynikajúcom vzťahu s pánom. Pokiaľ je vzťah s pánom výborný, je to vzťah na celý život. V období puberty má barzoj svoj temperament, ktorý sa však správnym zaobchádzaním dá zvládnuť.

Život s plemenom barzoj
Barzoj sa hodí do domu i do bytu. Napriek svojej veľkosti je to ideálny interiérový pes, keď si nájde svoje miesto pre odpočinok, vie bez pohnutia oddychovať aj 10 hodín v kuse. Šteká iba výnimočne, inak je to pes veľmi kľudný. Barzoj je však predovšetkým lovecký pes, miluje dlhé prechádzky vo voľnej prírode, je tiež výborným spoločníkom svojho pána pri jeho športových aktivitách.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com, mraja.net

FCI skupina
Barbet sa v FCI nachádza v skupine 8, v sekcii 3 pod číslom 105.

Pôvod
Barbet je francúzsky lovecký pes známy približne od 14. storočia, ktoré sa takmer vôbec po celé storočia nezmenilo. Predpokladá sa, že vznikol z najstarších francúzskych plemien vodných psov, pudlíka a tiež dlhosrstých ovčiarskych psov. Jeho názov je odvodený od francúzskeho slova barbe, ktoré znamená „brada“. Počas storočí sa meno Barbet stalo označením pre „psa s dlhou, hustou zvlnenou srsťou“. Barbet sa využíval ako lovecký a strážny pes, využíval sa pri poľovačkách na vodných vtákov, neskôr našiel využitie ako spoločenský pes. Toto plemeno je pomerne vzácne, takmer vyhynulo, jeho dnešná podoba je výsledkom jeho obnovy zo sedemdesiatych rokov tohto storočia. Z celej Európy sa najviac chová v Nemecku, na Slovensku sa chová ani nie v desiatkach.

Popis
Barbet je známy ako sedliacky pôsobiaci pes. Má silné, mohutné telo, s mierne klenutým chrbtom a hlbokým hrudníkom. Hlavu, vrátane tvárovej časti, má pokrytú typickou kučeravou „ovčou“ srsťou. Krk má krátky a mocný, uši dlhé, nasadené približne vo výške očí, prekryté kučeravou srsťou. Oči má guľaté, najčastejšie tmavohnedé. Srsť je dlhšia, huňatá, zvlnená, občas splstnatená, pokrýva celý povrch tela. Vyskytuje sa v rôznych variantoch sfarbenia, od čiernej cez sivú, hnedú, hrdzavú, plavú, až po bielu či zmiešanú.
Pes dosahuje výšku 58 cm, fena 53 cm.
Váha Barbeta je priemerne 15 – 25 kg.

Povaha barbeta
Barbet je pes poslušný, inteligentný, prítulný, oddaný a verný. Je to milý rodinný pes, ktorý má výborný vzťah k deťom. Miluje vodu, dokonca i ľadovú, je výborným aportérom, vďaka svojmu loveckému inštinktu je vynikajúcim lovcom nielen vodných vtákov, ale býva dobrým pomocníkom lovcov i na zemi.
Je tiež veľkým športovcom, dokonca v poslednej dobe nachádza využitie ako záchranársky pes.

Starostlivosť o barbeta
Toto plemeno sa vyznačuje charakteristickou hustou „ovčou“ nepriepustnou srsťou, ktorá sa ťažko udržiava v čistote a má typický pach, odporúča sa pravidelne ju česať. Keďže jeho srsť ľahko splstnatie, treba ju strihať aspoň raz do roka. Strihajú sa úplne.
Dôležitá je tiež čistota fúzov a briadky, tieto partie treba pravidelne umývať. Starostlivosť si však vyždujú i chĺpky medzi vankúšikmi na jeho tlapkách, ktoré treba zastrihávať.

Zdravie
Barbet je pomerne zdravé plemeno, vďaka jeho častému pobytu vo vode sa uňho môžu objaviť infekcie a zápaly uší. Priemerne sa dožíva veku 12 – 14 rokov.

Výchova
Barbet je pes veľmi inteligentný, učí sa rýchlo, jeho výcvik však musí byť dôsledný, ak pocíti vo výchove nerozhodnosť, radšej si svoj život organizuje sám.

Život s plemenom barbet
Barbet je pes veľmi aktívny, potrebuje dennodenne dostatok pohybu. Je to vodný pes, zbožňuje dlhé prechádzky, najlepšie však, ak sa počas nich môže vyšantiť vo vode. Rád pláva i aportuje. Pre jeho typický zápach sa hodí najlepšie do rodinného dome so záhradou alebo výbehom. Barbet miluje deti, neustále túži byť uprostred diania a v spoločnosti. Nemá rád samotu. Pokiaľ je odmalička vychovávaný s inými zvieratami, je k nim tolerantný.

Zdroj: www.wikipedia.org, www.dogbreedinginfo.com, wikipedia.sk, barbet.hafici.cz

FCI skupina
Anglický mastif sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii pod číslom .

Pôvod

Plemeno Anglický mastif (angl. English Mastiff) je jedným z najväčších psov na svete. Jeho pôvod siaha do staroveku. Jeho predchodcom bol veľký, silný pes Lupus Laniger, pôvodom z Tibetu, odkiaľ sa rozšíril do Mezopotámie, Grécka, neskôr do Talianska, a počas migrácie Keltov až do Veľkej Británie.
Napriek svojej sile a veľkosti je veľmi dobre ovládateľným a tu možno hľadať i pôvod ich názvu mastif od slova „mansuetus“ = mierny, kľudný.
Toto plemeno sa pôvodne využívalo ako bojové plemeno, niekoľko storočí na zápasy s medveďmi, levmi a býkmi, tiež na lovenie, no loveckým plemenom sa v skutočnosti nikdy nestalo. Využívanie Anglického mastifa na zápasy bolo definitívne zakázané v r. 1853 anglickým parlamentom.
Využitie však Anglický mastif našiel ako strážny pes, ktorý skutočne dokáže ochrániť majetok svojho pána. Pre túto svoju vlastnosť sa stal výborným subjektom mnohých literárnych diel, snáď najznámejším je román Pes baskervillský od A. C. Doyla. Anglický mastif je však plemeno pomerne zriedkavé, najväčšej obľube sa teší v USA a Veľkej Británii.

Popis

Anglický mastif je najťažším plemenom na svete. Má mohutne stavané, svalnaté telo, s väčšou, širokou, kvadratickou hlavou, občas s vráskami na čele. Uši mu priliehajú k hlave, sú dlhšie, visiace. Chvost má nasadený vysoko, nesmie však byť nad horizontálnou líniou.
Srsť má krátku, priliehavú, od marhuľovej po zlatú farbu s dominantnou čiernou maskou.
Pes dosahuje výšku nad 76 cm, fena nad 70 cm. Váha anglického mastifa je viac ako 70 kg, môže byť až 150 – 160 kg.

Povaha anglického mastifa

Anglický mastif je veľmi sebavedomý, kľudný pes, verný svojmu pánovi. Je poslušný, inteligentný a obľubuje spoločnosť. Šteká málo.

Starostlivosť o anglického mastifa

Starostlivosť o anglického mastifa nie je veľmi veľká. Toto plemeno potrebuje dostatok priestoru a pohodlia. Spokojný bude, ak ho denne vezmete na niekoľko krátkych prechádzok a týždenne na niekoľko prechádzok bez vôdzky.

Zdravie

Anglický mastif je veľký pes, a v súvislosti s jeho veľkosťou môžu u tohto plemena vznikať zápaly kostí. Najmä v období vývoja je dôležité, aby sa mastif príliš neunavoval, mohlo by dôjsť k poškodeniam kostí či svalov. Feny mávajú často náročné pôrody, aj počet šteniat býva nižší ako u iných plemien.
Hoci je anglický mastif veľký, nevyžaduje si extra dávku kŕmenia.
Priemerne sa dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova

Výchova anglického mastifa si vyžaduje pokojného, neústupčivého majiteľa, s pevnou rukou a prirodzenou schopnosťou komunikácie s mastifom. Toto plemeno môže byť z času na čas náročné na výchovu a výcvik, ale pokiaľ tento pes vie, kam patrí, a má vo veciach poriadok, stane sa výbornými strážnikom a spoločníkom.

Život s plemenom anglický mastif

Anglický mastif je pes veľký, najväčší na svete, odporúča sa chovať ho vonku, hoci zvládne i pobyt v byte. Svojej sily a prirodzenej autority si je vedomý, nezneužíva ju. Mastif vie svojmu majiteľovi vyčítať z očí všetko. Je to typ psa, ktorý vie k svojmu pánovi prehovoriť aj bez slov.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com, www. slovenskedovolenky.sk
Foto: archív Tricio, s. r. o.

FCI skupina
Austrálsky teriér sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 2 pod číslom 8.

Pôvod

Austrálsky teriér je potomkom niekoľkých plemien britských teriérov, ktorých priviezli do Austrálie prisťahovalci. Na výstave sa prvýkrát objavil až v rokoch 1872 až 1876, v r. 1885 bol pod názvom Australian Rough Terrier vystavovaný v Melbourne. Toto plemeno bolo uznané anglickým Kennel Clubom začiatkom 20. storočia.

Popis

Austrálsky teriér je síce nízky, ale veľmi silný a svalnatý pes. Jeho telo je, v porovnaní s jeho výškou, dlhé, končatiny má rovnobežné. Hlavu má dlhšiu, s plochou lebkou, srsť na hlave mu vytvára chocholček. Oči má oválne tmavohnedé, s inteligentným výrazom. Uši má malé, špicaté, vztýčené. Chvost má vysoko nasadený, nesmie však byť nosený nad chrbtovou líniou. Jeho telo pokrýva dlhá, tvrdá srsť s krátkou tvrdou podsadou, najčastejšie modro-čiernej, strieborno-čiernej, alebo pieskovej až červenej farby, bez tmavých odtieňov. Okolo krku mu srsť vytvára golier, ktorý sa rozširuje až na predhrudie.
Pes dosahuje výšku 25 cm, fena 22 cm.
Váha Austrálskeho teriéra je priemerne 3,5 – 6,5 kg.

Povaha austrálskeho teriéra

Austrálsky teriér je pes spoločenský a priateľský, tiež veľmi aktívny, rýchly, vytrvalý a nebojácny. Voči ostatným psom má tendenciu správať sa dominantne. K neznámym ľuďom sa správa rezervovane a pristupuje k nim ostražito, každú návštevu starostlivo hlási majiteľovi. Pre túto vlastnosť sa hodí ako strážny pes.
Má výborný vzťah k deťom, je preto tiež vhodným rodinným spoločníkom.
Napriek svojej veľkosti je prekvapivo nebojácny. V minulosti sa používal na ochranu pred drobnými hlodavcami a hadmi, dnes plní skôr funkciu spoločníka.

Starostlivosť o austrálskeho teriéra

Toto plemeno sa vyznačuje dlhou, tvrdou srsťou, ktorú stačí raz do týždňa vyčesať a asi raz za tri mesiace trimovať. Kúpať by sa mal iba podľa potreby, netreba často. Okrem toho ich treba zastrihávať okolo zvukovodov, aby sme predišli ich zápalom. Pravidelne by sa im tiež mali zastrihávať nechtíky.

Zdravie

Austrálsky teriér nemá nejaké vážnejšie zdravotné problémy.
Priemerne sa dožíva veku 14 – 15 rokov.

Výchova

Austrálsky teriér vie byť veľmi tvrdohlavý, preto treba byť pri jeho výchove prísny a vytrvalý. Odporúča sa odmalička ho odúčať od prílišného štekania, pretože to má v obľube, rovnako tiež od agresivity voči mačkám. Učí sa rýchlo. Keďže je to pes veľmi aktívny, treba ho neustále zamestnávať. Tiež je dobré odmalička ho socializovať s inými zvieratami.

Život s plemenom austrálsky teriér

Austrálsky teriér potrebuje dostatok pohybu. Rád chodí na dlhé prechádzky a má tiež rád loptové hry. Hodí sa na život v byte i v dome so záhradou. Vnútri však vie byť pomerne aktívny, odporúča sa preto často ho brávať na prechádzky.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com, www.australsky-terier.hafici.cz

FCI skupina
Appenzellský salašnícky pes sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii 3 pod číslom 46.

Pôvod
Plemeno appenzellský salašnícky pes patrí medzi švajčiarskych salašníckych psov. Má pôvod vo Švajčiarsku, v prapôvodnej oblasti chovu Appenzell. Jeho bezprostredným predkom bol bernský domáci pes. V minulosti sa využíval ako pastiersky a strážny pes.

Prvá zmienka o Appenzellovi je z r. 1853, kedy bol po prvý krát popísaný v časopise Život zvierat alpského sveta. V r. 1906 bol založený „Klub appenzellských salašníckych psov“ a povinnými zápismi šteniat do plemennej knihy appenzellských salašníckych psov sa začalo s cieleným, čistým chovom. Zatiaľ má toto plemeno pomerne malú chovateľskú základňu, postupne si však získava obľubu.

Popis
Appenzellský salašnícky pes je veľký, salašnícky, trojfarebný pes, s harmonickým vzhľadom a ladnými pohybmi. Telo má pevné, kompaktné, so širokým hrudníkom a rovným pevným chrbtom. Jeho hlava je mierne klenutá, s tmavohnedými očami mandľového tvaru. Uši má stredne veľké, priliehajúce k hlave. Husto osrstený chvost má v kľude zvesený, pri pohybe nesený mierne nad úrovňou chrbta. Srsť má dlhú rovnú, popr. mierne zvlnenú, základnou farbou je čierna, so sýtym hnedočerveným pálením na hrudi, nohách, nad očami a na lícach, na hlave, hrdle a hrudi má biele znaky. Biela lysina na hlave sa mierne rozširuje, od hnedočervených škvŕn nad očami však musí byť oddelená prúžkom čiernej srsti. Biele labky, či biela špička chvosta sú len plus.
Pes dosahuje výšku 52 až 56 cm, fena – 50 až 54 cm. Váha appenzellského salašníckeho psa je 23 – 30 kg.

Povaha appenzellského salašníckeho psa
Appenzellský salašnícky pes je veľmi temperamentný a energický, je to pes sebaistý, ale i priateľský a veľmi dobrosrdečný. K známym osobám je priateľský a mierumilovný, k cudzím ľuďom je spočiatku nedôverčivý a udržiava si od nich odstup, nikdy však nereaguje agresívne. Vďaka svojej ostražitosti a nedôvere voči cudzím ľuďom je výborným strážnym psom. K ostatným domácim zvieratám je tolerantný, bez sklonov loviť ich. V spoločnosti iných psov je priateľský a nevyvoláva bitky. Deti má veľmi rád, a pre svoju povahu je im dobrým kamarátom.

Starostlivosť o appenzellského salašníckeho psa
Hoci je appenzellský salašnícky pes dlhosrstým plemenom, nevyžaduje si jeho srsť zvlášť ošetrenie. Raz do týždňa sa odporúča prečesať ho kartáčom, v období pĺznutia by to malo byť aspoň raz denne. Priebežne je dobré sledovať stav jeho uší i zubov, občas mu zastrihnúť pazúriky.

Zdravie
Toto plemeno nevykazuje nejaké vážnejšie zdravotné problémy.
Priemerne sa dožíva veku 12 – 13 rokov.

Výchova
Appenzellský salašnícky pes sa dobre a rád učí, jeho výchova teda nie zložitá. Mala by byť dôsledná a autoritatívna od najútlejšieho veku, avšak založená na citlivom a priateľskom prístupe. Treba mu však ukázať, kto je pánom, pretože nie pán poslúcha jeho, ale on pána.
Je potrebné ho neustále zamestnávať, inak sa zamestná sám a pána to nemusí potešiť.
Toto plemeno je vhodné i pre špeciálny výcvik, mnohí Appenzelleri majú záchranársky výcvik a sú výbornými záchranárskymi psami.

Život s plemenom appenzellský salašnícky pes
Appenzellský salašnícky pes miluje slobodu. Potrebuje priestor a adekvátny výbeh. Je výborný aportér a rád pláva. Neodporúča sa do bytov, je vhodný do rodinných domov s väčšou záhradou. Rád šteká, preto nie je veľmi vhodný do blízko susediacich domov.

Zdroj: wikipedia, dogbreedinginfo.com, appenzell.weblahko.sk