FCI skupina
Bostonský teriér sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 11, pod číslom 140.

Pôvod
Plemeno bostonský teriér je jedným z mála pôvodných amerických plemien. Vznikol pravdepodobne na prelome 18. a 19. storočia, krížením anglického buldoga a teriéra pre výstavné účely. Prvým známym bostonským teriérom bol pes menom Hooper´s Judge, ktorý bol prvýkrát predstavený na výstave v Bostone v r. 1870. Od tejto výstavy sa plemeno Bostonský teriér začalo tešiť veľkej obľube. V r. 1889 vznikol prvý klub, pôvodne s názvom Klub amerického bullteriéra, ktorý však nebol prijatý s nadšením a tak bol tento názov zmenený na Klub bostonského teriéra. Ako samostatné plemeno bol bostonský teriér uznaný v r. 1893. Pôvodne bol bostonský teriér vyšľachtený na psie zápasy, v súčasnosti slúži ako spoločník.

Popis
Bostonský teriér je menšie až stredne veľké plemeno, s mierne zavalitým krátkym atletickým telom, hranatou hlavou a dobre tvarovanými silnými končatinami. Oči má veľké, okrúhle, umiestnené ďaleko od seba, s typickým inteligentným výrazom. Uši má malé, nasadené čo najbližšie k hranám lebky. Hrudník je hlboký, dostatočne široký. Chvost je rovný, krátky, nízko nasadený, nesmie byť nesený nad vodorovnou líniou. Jeho srsť je krátka, jemná, hladká a lesklá, najčastejšie čiernej, čierno-červenej farby s bielymi znakmi alebo pásikavá. Žiaduce sú biele znaky okolo papule, biela lysinka medzi očami a na hlave, čiastočne alebo celkom bielo sfarbené končatiny, biele sfarbenie na zadných končatinách pod pätami.
Bostonský teriér dosahuje výšku približne 30 – 35 cm.
Váha bostonského teriéra je priemerne 7 – 9 kg (existujú tri rôzne hmotnostné typy bostonského teriéra – 1.) váha pod 6,8 kg, 2.) váha od 6,8 kg do 9 kg, 3.) od 9 kg do 11,3 kg).

Povaha bostonského teriéra
Bostonský teriér je pes vysokointeligentný a aktívny, rýchlo sa učí a miluje pohyb. Zbožňuje spoločnosť ľudí a je výborným rodinným psom. Výborne si rozumie s deťmi i inými zvieratami, pokiaľ je k tomu vedený od malička. K jeho prednostiam patria predovšetkým poslušnosť, prirodzená pozornosť a bystrosť.

Starostlivosť o bostonského teriéra
Starostlivosť o srsť bostonského teriéra je minimálna. Takmer nepĺzne, stačí ju preto raz do týždňa vykefovať. Pozornosť však venujeme záhybom kože pod očami, a taktiež mu pravidelne kontrolujeme uši a zastrihávame pazúriky.

Zdravie
Bostonský teriér môže mať problémy s očami, u jedincov s viac stlačeným ňucháčom sa môžu vyskytnúť problémy s dýchaním.
Priemerne sa toto plemeno dožíva veku 11 – 15 rokov.

Výchova
Bostonský teriér je veľmi inteligentný a poslušný, rýchlo sa učí, pokiaľ dodržíme základné pravidlá výchovy, nájdeme v ňom príjemného spoločníka i milého a poslušného, plnohodnotného člena rodiny.

Život s plemenom bostonský teriér
Bostonský teriér nemá veľké nároky na priestor, je preto vhodný do bytu i do rodinného domu. I vďaka jeho krátkej takmer nepĺznúcej srsti sa výborne hodí do bytu či domu. Tento psík miluje pravidelný a dostatočný pohyb, je preto vhodné venovať sa s ním nejakému športu, napr. flyball, agility, či tanec so psom. Miluje spoločnosť ľudí a kontakt so svojím pánom, nemali by sme ho preto nechávať často samého.

Zdroj: dogbreedinginfo.com, wikipedia.com

FCI skupina
Borderský teriér sa v FCI nachádza v skupine 3, v sekcii 1, pod číslom 10.

Pôvod
Plemeno borderský teriér pochádza z hraničnej oblasti medzi Anglickom a Škótskom a je považovaný za najpôvodnejšie, moderným chovom takmer nezmenené plemeno. Zmienky o jeho existencii pochádzajú už z konca 17. storočia, prvý krát bol registrovaný v r. 1913, v r. 1920 bol vydaný prvý štandard a založený chovateľský klub tohto plemena. Pôvodne sa borderský teriér využíval ako poľovné plemeno, svojím malým vzrastom slúžil na prenasledovanie líšok aj do najužšieho brlohu a svojimi dostatočne dlhými nohami sa zase vedel výborne prispôsobiť tempu jazdca na koni. V súčasnosti sa využíva ako poľovný i rodinný a spoločenský pes.

Popis
Borderský teriér je menšie plemeno, so štíhlym obdĺžnikovým telom a rovnými nohami. Jeho hlava je vydrovitá, so širokou lebkou, oči má tmavé, s pozorným výrazom, uši má malé, prevísajúce, priliehajú mu k lícam. Charakteristickým znakom borderského teriéra je jeho hrubá voľná koža. Jeho srsť je tvrdá a krátka, s hustou podsadou, ktorá ho chráni pred nepriaznivým počasím i vodou. Najčastejšie sa vyskytuje vo farebných variantoch hnedej, modro-sivej, červenej, pšenično-žltej, častokrát s troškou bielej farby na hrudi.
Borderský teriér dosahuje výšku približne 25 – 28 cm.
Váha borderského teriéra je priemerne 5 – 7 kg.

Povaha borderského teriéra
Borderský teriér je pes veľmi odvážny a živý. Vie byť tvrdohlavý, napriek tomu sa však rád prispôsobuje životu v domácnosti. Je to pes verný a priateľský. Deti má rád, musia však byť naučené, ako s ním zaobchádzať.

Starostlivosť o borderského teriéra
Starostlivosť o srsť je u borderského teriéra minimálna, mali by sme ho približne raz do týždňa česať, približne dvakrát do roka je vhodné dať ho profesionálne ostrihať. Kúpeme ho podľa potreby. Keďže takmer vôbec nepĺzne, je výborným psom pre alergikov.

Zdravie
Borderský teriér môže trpieť dedičným ochorením CECS (Canine Epileptoid Cramping Syndrome), ktoré spôsobuje kŕče, triašku, padanie a veľmi pripomína epilepsiu. Dá sa však liečiť liekmi proti kŕčom.
Priemerne sa dožíva veku 13 – 14 rokov.

Výchova
Borderský teriér je plemeno veľmi múdre a veľmi ľahko cvičiteľné. S výcvikom základnej poslušnosti treba začať čo najskôr. Borderský teriér potrebuje sebavedomého majiteľa s pevnou rukou, ktorý ho naučí, kto je pánom. Odmalička ich treba učiť socializovať sa, pretože pri nesprávnom vedení majú sklony k bitkárstvu. Keďže má veľa energie, ktorú musí niekde „vybiť“, treba ho brávať na prechádzky a zamestnávať tak často ako sa len dá.

Život s plemenom borderský teriér
Borderský teriér je vhodný do bytu i do rodinného domu. Keď je chovaný vonku, nemá problém so zimou, dažďom, vetrom ani veľkým teplom. Dlhé pravidelné prechádzky sú však nevyhnutnosťou bez ohľadu na to, či je chovaný v byte či v rodinnom dome.

Zdroj: dogbreedinginfo.com

OZ Pes Sympaťák Vás pozýva na 1 dňový seminár s RUDOLFOM DESENSKÝM, vyhľadávaným kynológom a psychológom psov z Čiech opäť na Slovensku

Dozviete sa:
-postavenie psa vo vašej rodine
-čo je agresia
-čo je strach
-zvládanie stresových situácií

Termín: 3.november 2012 (od 10 – 17 h)

Miesto konania: reštaurácia U Škóta, Beckovská 42, Bratislava

Cena: 30 € (v cene je zahrnutý obed)

Seminár pre Vás organizuje OZ Pes sympaťák.

OZ Pes Sympaťák Vás pozýva

NA 2-dňový KURZ BOWENOVEJ MASÁŽE 20. – 21.10.2012
Hotel Viktor, Kremnická 26, Bratislava-Petržalka

S KATKOU KOLEŇOVOU

Celosvetovo známa metóda Toma Bowena z Austrálie Vás dokáže naučiť ako svojmu psíkovi priniesť úľavu a uvoľniť nazbierané napätie a bolesti.

Jednoducho a účinne môžete dotykom svojich rúk a špecifickými pohybmi svojim miláčikom zlepšiť život.

Prihlášky nájdete na www.pessympatak.sk

Kto bol Tom Bowen?

Tom Bowen (1916-1982) masér, samouk, ktorý dlhé roky aplikoval svoje vedomosti na svojej žene a blízkych. Ako veľký fanúšik futbalu, zadarmo ošetroval futbalistov a cez víkendy sa dokonca dobrovoľne staral o väzňov. Neskôr si otvoril vlastnú kliniku, kde sa staral o pacientov. Spočiatku pracoval sám no neskôr bol tak úspešný, že mal až 6 asistentov. Tehotné ženy a deti mali ošetrenie zdarma. V roku 1976 Austrálske daňové úrady zaznamenali u Bowena spolu 13000 platiacich klientov.

Bowenova terapia

Bowenova terapia je jemná, neinvazívna terapia dotykom, ktorá lieči, uvoľňuje bolesť a nepoškodí tak organizmus z vonku. Použitie tejto terapie je veľmi široké. Je to ideálny spôsob ako pomôcť telu, aby sa uzdravovalo, ako prevencia pred zdravotnými problémami aj ako povzbudenie pred zvýšeným výkonom či už psychickým, fyzickým alebo ako regenerácia po operácii či športovom výkone.

Úspešne je táto technika prijímaná pri: bolestiach chrbta, hlavy, migrénach, skolióze, nespavosti, bolestiach v hrudníku, bruchu, krížoch, kostrče, celkovej svalovej bolesti, kŕčoch, angíne, astme, alergii a sennej nádche, stuhnutých či zamrznutých ramenách, tenisovom, golfovom a oštepárskom lakti, syndróme karpálneho tunela, posunutej panve, bolesti kolien, lýtok, členkov, čeľustného kĺbu. Pomáha pri zažívacích problémoch, kolike, plynatosti, žlčníkových a pečeňových problémoch, inkontinencii, neplodnosti žien aj mužov, tehotenských či menštruačných problémoch, opuchoch, problémoch s očami, ušami, závratmi, zápalmi trojklaného nervu, nervozite, strese, hormonálnych výkyvoch, látkovej výmene, imunitným systémom, zápalom obličiek či močových ciest a ďalšie…

Bowenova technika pre psov

O pár rokov neskôr, v r.2001, bola Bowenova terapia skúšaná aj na psoch. Zaslúžili sa o to hlavne terapeutisti Sally a ROn Askew, ktorí túto terapiu vyskúšali na svojich psíkoch. V spolupráci s lokálnymi veterinármi a vďaka úspešným výsledkom bola ich práca ocenená veľkým úspechom.

V roku 2003 na veľké naliehanie verejnosti navrhli profesionálny program pre ľudí, ktorí sa tejto terapii chceli venovať profesionálne a založili European Guild of Canine Bowen Therapists (EGCBT). Diplom z EGCBT je doteraz jediným uznávaným diplomom v kynologickej oblasti pre Bowenovu terapiu pre psov.

Ak vás táto téma zaujala a chceli by ste vedieť viac o celosvetovo uznávanej Bowenowej terapii, môžete sa zúčastniť 2-dňového kurzu v Bratislave, ktorý organizuje OZ Pes Sympaťák. Viac informácií získate tu.

Autor: Doggietour team
Zdroj: caninebowentechnique.com, vibration.eu.sk/bowenova-technika/

FCI skupina
Bišónik sa v FCI nachádza v skupine 9, v sekcii 1.1, pod číslom 215.

Pôvod
Plemeno bišónik patrí medzi najstaršie plemená a pochádza pravdepodobne z Kanárskych ostrovov. Je považované za „dámske“ plemeno, už v staroveku sprevádzalo dámy a robilo im spoločnosť. V stredoveku bol bišónik obľúbeným plemenom na kráľovských dvoroch v Taliansku a Francúzsku, v 16. storočím bol popredným plemenom na väčšine kráľovských dvorov v Európe. Koncom 19. storočia sa zaradil medzi obyčajné plemená, no po prvej svetovej vojne sa znovu stal urodzeným plemenom.

Popis
Bišónik je menší pes, charakteristický svojou mäkkou bielou kučeravou srsťou, s veľkými tmavými očami a ňufákom. Telo bišónika je pevné, s hlbokým hrudníkom a širokou panvou, chvost má nasadený nízko, pri pohybe nesený v oblúku nad chrbtom. Srsť bišónika je snehovo biela, koža pod srsťou by mala byť pigmentovaná tmavým pigmentom.
Bišónik dosahuje výšku 23 až 30 cm.
Váha bišónika je priemerne 3 až 7 kg.

Povaha bišónika
Bišónik je pes veselý, priateľský a šarmantný, je však tiež veľmi inteligentný a bystrý. Je veľmi prispôsobivý a výborne vychádza s deťmi. Je výborný spoločník. Rád pozoruje svojho pána z miesta, má však rád i dlhšie prechádzky, kde si môže vybiť nadbytočnú energiu. Oznámi vám keď je niekto pred dverami. Ako strážny pes sa však nehodí, pretože sa s každým rýchlo skamaráti. Pre svoju príjemnú priateľskú povahu sa môže využívať ako canisterapeutický pes.

Starostlivosť o bišónika
Bišónik sa odporúča kúpať približne v rozmedzí 4 až 6 týždňov. Jeho srsť si vyžaduje zvýšenú starostlivosť, denné česanie a vyčesávanie je pre zachovanie jeho atraktívneho vzhľadu nevyhnutnosťou. Rovnako tiež zastrihávame chlpy v oblasti zvukovodu i medzi vankúšikmi na labkách.

Zdravie
Bišónik máva problémy s upchatím slzných kanálikov, okrem základnej starostlivosti sa tiež odporúča pravidelné ošetrovanie okolia očí. Občas sa uňho môže vyskytnúť i epilepsia.
Priemerne sa dožíva veku 14 rokov.

Výchova
Bišónik je pes veľmi inteligentný, rád a dobre sa učí nové veci. Výchova však musí byť dôsledná, zároveň však príjemná pre obe strany. Krik ani hnev majiteľa vo výchove nepomôžu, skôr sa pes stiahne do úzadia. Ak mu však dáme dostatočne zrozumiteľne najavo, čo od neho očakávame, vyrastie v poslušného a prítulného psa.

Život s plemenom bišónik
Bišónik sa s inými zvieratami znáša dobre, nikdy neprejavuje znaky agresivity či útočnosti. Nemá veľké nároky na priestor, odporúča sa i pre chov v byte. Treba mu však pripraviť vlastný priestor, kde bude môcť nerušene odpočívať, či sledovať pána, kedy sa mu zachce.

Ak máte doma bišónika, napíšte nám o jeho povahe, zážitkoch s ním alebo aj o zážitkoch z dovolenky s vašim psom a môžete tak získať darčekový poukaz na pobyty s doggietour v hodnote 20 €, ktorý vylosujeme každý druhý mesiac.

Zdroj: Wikipedia, dogbreedinginfo.com, wikipedia.sk, wikipedia.org

FCI skupina
Billy sa v FCI nachádza v skupine 6, v sekcii 1, pod číslom 25.

Pôvod
Plemeno billy vzniklo v 19. storočí vo Francúzsku, skrížením troch dnes už vyhynutých loveckých psov – Cerisa, Montainboeufa a Larya. Pomenovanie dostal podľa zámku Billy v Poitou. Využíval sa na lov, predovšetkým zranených jeleňov.

Popis
Billy je veľký, silný, zároveň však elegantný pes bielej farby, so žlto-oranžovými škvrnami. Billy má kompaktné osvalené telo, s primerane veľkou hlavou, tmavohnedými až čiernymi očami, priliehajúcimi, na koncoch stočenými ušami, so silným a dlhým chvostom. Jeho srsť je krátka a hladká, na dotyk hrubá, najčastejšie bielej, kávovo-bielej farby, či bielej s oranžovo-žltými škvrnami.
Billy dosahuje výšku 58 až 70 cm.
Váha billyho je priemerne 25 až 30 kg.

Povaha billyho
Billy je veľmi bystrý, a najmä počas lovu vytrvalý pes s dobrými loveckými inštinktami. Je veľmi oddaný a milý, dobre si vychádza so všetkými členmi domácnosti, k deťom je veľmi priateľský. Ako rodinný pes však vzhľadom k svojej loveckej povahe nie je príliš vhodný.

Starostlivosť o billyho
Keďže billyho srsť je krátka, nevyžaduje si zvláštnu pozornosť, raz za týždeň ho jemne prečešeme, kúpať by sme ho mali podľa potreby. Jeho krátka srsť príliš neochráni pred mechanickými prekážkami v prírode ani pred chladom, preto je lepšie držať ho vnútri. Ako lovec si vyžaduje istú fyzickú záťaž a dlhé prechádzky.

Zdravie
Billy nemá nejaké vážnejšie zdravotné problémy.
Priemerne sa dožíva veku 12 až 14 rokov.

Výchova
Keďže lovecké inštinkty sú niekedy silnejšie ako čokoľvek na svete, billy potrebuje ako každý lovecký pes prísnu, dôslednú a vyrovnanú výchovu, aby skutočne vedel majiteľa poslúchnuť na slovo.

Život s plemenom billy
Hoci s ostatnými psami sa znáša pomerne dobre, billy sa ako lovec nezaprie – vyžaduje si svoj vlastný výbeh. Keďže má krátku srsť, nie je vhodný na chovanie vonku, odporúča sa chovať ho v dome, pravidelne sa oňho starať a pravidelne ho brávať na prechádzky.

Ak máte doma plemeno billy, napíšte nám o jeho povahe, zážitkoch s ním alebo aj o zážitkoch z dovolenky s vašim psom a môžete tak získať darčekový poukaz na pobyty s doggietour v hodnote 20 €, ktorý vylosujeme každý druhý mesiac.

Zdroj: wikipedia, dogbreedinginfo.com , wikipedia.sk, gopetsamerica.com

FCI skupina
Bígl sa v FCI nachádza v skupine 6, v sekcii 1, pod číslom 161.

Pôvod
Plemeno bígl má pravdepodobne svoj pôvod v starovekom Grécku, kde sa využívalo k honu na zajace. V starovekom Grécku bol tento pes menší, ako ho poznáme dnes. Predpokladá sa, že by mohol byť potomkom hariéra a starých anglických duričov. Približne v r. 1066 sa dostalo toto plemeno do Anglicka, kde sa používalo k lovu vo svorkách. Jeho dnešný vzhľad sa vyvinul v polovici devätnásteho storočia. Veľkú obľubu si získal na kráľovskom dvore, jeho chovateľmi bola Alžbeta I., Viliam III. Oranžský či Juraj IV., nazývali sa tiež „Elizabethini“ bígli. Na konci 19. stor. došlo k organizovanému chovu bígla, v r. 1890 bol v Anglicku založený klub chovateľov bígla, a krátko na to sa dostal i do USA. Do bývalého Česko-Slovenska sa toto plemeno dostalo v r. 1965 a chová sa skôr ako spoločenský pes.

Popis
Bígl je stredne veľký, kompaktný pes, so stredne širokou hlavou, pomerne veľkými tmavohnedými očami, dlhými, previsnutými, priliehajúcimi ušami. Jeho hrudník je dostatočne široký a hlboký, dobre klenutý hrudný kôš mu siaha až k lakťom. Chrbát má silný a rovný. Bígl má krátku hustú srsť, najčastejšie dvoj- (žlto-bielu) až troj-farebnú (čierno-bielo-hnedú). Povolené sú všetky farby okrem pečeňovo-červenej.
Bígl dosahuje výšku 33 – 43 cm.
Váha bígla je priemerne 8 – 14 kg.

Povaha bígla
Bígl je veľmi priateľský a vitálny pes. Je veľmi inteligentný a sebavedomý pes. Je výborným spoločníkom, čo z neho zároveň robí vynikajúceho rodinného psa. Voči cudzím ľuďom i psom je veľmi znášanlivý, pre účely strážneho psa mu však chýba dostatočná ostražitosť.
Veľmi rýchlo sa spriatelí aj s nepriateľom.

Starostlivosť o bígla
Charakteristickou črtou bígla je jeho nenásytnosť, jedlo mu preto dávkujeme postupne, v primeraných množstvách, lebo má sklon k obezite. Srsť bígla má schopnosť samočistenia, netreba jej venovať zvláštnu pozornosť, len ju raz do týždňa prečesať kefou. Kúpeme ho podľa potreby, max. však raz za 1,5 – 2 mesiace. Jeho srsť stráca kúpaním potrebnú mastnotu, preto to príliš s kúpaním nepreháňame. Raz za čas sa odporúča zastrihnúť mu pazúriky a tak isto raz za čas robíme preventívne opatrenia proti blchám a iným parazitom.

Zdravie
Bígl nevykazuje známky vážnejších ochorení, najčastejšie trpí dyspláziou bedrového kĺbu.
Priemerne sa dožíva veku 13 rokov.

Výchova
Bígl si vyžaduje dôslednú výchovu od malička, odporúča sa minimálne základný výcvik poslušnosti. Bígl je pes veľmi svojský, rád si robí veci po svojom, nikdy nebude stopercentne poslušný. Nemá rád neustále opakovanie jedného cviku, odporúča sa vychovávať ho skôr formou hry a dobrej motivácie na odmeny.

Život s plemenom bígl
Bígl je pes strednej veľkosti, možno ho chovať v byte i v rodinnom dome, na záhrade či v koterci. Vyžaduje si dostatok pohybu a dlhé prechádzky. Treba však mať na pamäti, že je to pes lovecký, keď raz zacíti stopu, môže sa stať, že na vaše volanie nebude reagovať. Rád sa zúčastňuje diania v rodine, úplne najspokojnejší je v prítomnosti svojho majiteľa a jeho rodiny. Je preto dobre držať ho v byte.

Ak máte doma bígla, napíšte nám o jeho povahe, zážitkoch s ním alebo aj o zážitkoch z dovolenky s vašim psom a môžete tak získať darčekový poukaz na pobyty s doggietour v hodnote 20 €, ktoré vylosujeme každý druhý mesiac.

Zdroj: wikipedia, dogbreedinginfo.com , wikipedia.sk

FCI skupina
Bernský salašnícky pes sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii 3, pod číslom 45.

Pôvod
Plemeno bernský salašnícky pes je švajčiarsky salašnícky pes, predpokladá sa, že jeho predkom bol bernský domáci pes, ktorý pravdepodobne vznikol na území Švajčiarska. Pastierski psi v švajčiarskych Alpách, ktorí doprevádzali a udržiavali stáda pohromade, sa po stáročia krížili s domácimi psami pastierov, pravdepodobne jednotného typu. Neskôr boli zapriahaní do vozíkov a dopravovali mlieko do syrárne.
S cieľavedomým chovom tohto plemena sa začalo až začiatkom 20. storočia. V r. 1904 boli na medzinárodnej výstave psov v Berne štyria bernskí salašnícki psi vyznamenaní cenami, na základe čoho boli zapísaní do Švajčiarskej plemennej knihy psov. Toto plemeno získalo svoje dnešné meno vďaka profesorovi Albertovi Heimovi, ktorý veľkou mierou prispel k formovaniu a ďalšiemu smerovaniu tohto plemena. V súčasnosti sa toto plemeno teší obľube nielen vo Švajčiarsku ale tiež po celej Európe i na iných kontinentoch.

Popis
Bernský salašnícky pes je veľký trojfarebný pes s dlhou srsťou, harmonického vzhľadu, s ladnými pohybmi. Má silné kompaktné telo, hrudník primerane široký a hlboký. Chvost má od koreňa husto osrstený, k špičke sa zužuje, v kľude je zvesený, pri pohybe nesený na úrovni chrbta alebo mierne nad ňou. Oči má mandľového tvaru, najčastejšie tmavohnedej farby, uši sú stredne veľké, vysoko nasadené, trojuholníkového tvaru, priliehajúce k tvári. Srsť bernského salašníckeho psa je dlhá a ľahko zvlnená, najčastejšie čiernej farby so sýtym hnedočerveným pálením.
Bernský salašnícky pes dosahuje výšku 66 – 68 cm, fena 60 – 63 cm.
Váha bernského salašníckeho psa je priemerne 55 kg, fena 45 kg.

Povaha bernského salašníckeho psa
Bernský salašnícky pes je pes priateľský a dobrosrdečný, je však tiež nebojácny a zároveň veľmi ostražitý, je dobre ovládateľný. Voči cudzím ľuďom je spočiatku nedôverčivý, nikdy však nie agresívny. Ostatné domáce zvieratá znáša veľmi dobre, nevyvoláva žiadne konflikty ani bitky s inými psami. Zbožňuje malé deti, vie byť výborným spoločníkom.

Starostlivosť o bernského salašníckeho psa
Hoci sa jedná o dlhosrstého psa, starostlivosť o srsť nie je nejako obzvlášť náročná. Stačí ho prečesať raz – dvakrát do týždňa kefou. Kúpať sa bernský salašnícky pes odporúča podľa potreby, s použitím špeciálneho šampónu. Dôležité je tiež pravidelne mu kontrolovať jeho chrup a podľa potreby zastrihávať jeho pazúriky.

Zdravie
Bernský salašnícky pes môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu, inak sa uňho nejaké vážnejšie zdravotné problémy nevyskytujú.
Priemerne sa dožíva veku 10 – 12 rokov.

Výchova
Bernský salašnícky pes sa rád a rýchlo učí, jeho výchova nebýva zložitá. Dôležitý je výcvik základnej poslušnosti, ktorý by mal byť založený na trpezlivosti, tolerancii a dôslednosti majiteľa. Toto plemeno sa hodí i pre špeciálny, napríklad záchranársky výcvik.

Život s plemenom bernský salašnícky pes
Bernský salašnícky pes je veľký pes, s dlhou srsťou, vďaka čomu ho možno celoročne chovať vonku, v dostatočne veľkom, v zime v zateplenom, koterci. Toto plemeno je veľmi spoločenské, vyžaduje si spoločnosť majiteľa. Odporúča sa brávať ho na dlhé prechádzky, počas ktorých bude mať dostatok pohybu a času stráveného so svojím majiteľom.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com , www.wikipedia.sk

FCI skupina
Bernardín sa v FCI nachádza v skupine 2, v sekcii 2.2, pod číslom 61.

Pôvod
Plemeno bernardín, oficiálne nazývané Svätobernardský pes, vzniklo v druhej polovici 19. storočia zušľachtením predkov dnešných salašníckych plemien, ktoré chovali stáročia mnísi v kláštore Sv. Bernarda v švajčiarskych Alpách v blízkosti hraníc s Talianskom. Bernardín je vo všeobecnosti považovaný za záchranárskeho psa, pôvodne ho však mnísi využívali na ochranu svojho majetku. Keďže spomínaný kláštor bol v priesmyku Álp, začal sa bernardín v 18. stor. využívať ako záchranársky a vyhľadávací pes v lavínach. Najpopulárnejší bernardín Barry zachránil v rokoch 1800 – 1812 až 40 ľudí, jeho vypreparované telo sa dnes nachádza v bernskom múzeu.
Začiatkom 19. storočia sa plemeno bernardín rozšírilo do Nemecka a Anglicka, práve v Anglicku bernardína zušľachtili tamojší chovatelia do podoby v akej ho poznáme dnes. V r. 1895 bol v Anglicku bernardín uznaný ako samostatné plemeno. V r. 1888 bol založený „Saint Bernard Club of America“, ktorý funguje dodnes.

Popis
Bernardín je veľký silný pes, pevne stavaný, proporcionálne vyvážený. Hlavu má veľkú, s prívetivým pohľadom. Uši má stredne veľké, priliehajúce k lícam, hruď širokú a hlbokú, chrbát silný. Bernardín sa vyskytuje krátkosrstý, s tvrdou hustou srsťou, a dlhosrstý s hladkou, stredne hustou, niekedy mierne zvlnenou srsťou, najčastejšie oranžovej, mahagónovej alebo bielej farby s fľakmi vyššie uvedených farieb.
Bernardín dosahuje výšku 61 – 71 cm.
Váha bernardína je priemerne 50 – 91 kg.

Povaha bernardína
Bernardín je pes veľmi mierumilovný a kľudný, rád sa mazná a túli, hoci výnimočne sa u nich môže prebudiť ich bojovný duch a vedia byť agresívnejší, no to len výnimočne.

Starostlivosť o bernardína
Starostlivosť o srsť je veľmi dôležitá, vyžaduje si pravidelné česanie. Kúpať sa bernardín odporúča podľa potreby, s použitím špeciálneho šampónu. Pravidelne tiež kontrolujeme jeho chrup a zastrihávame jeho pazúriky.

Zdravie
Bernardín nemáva vážnejšie zdravotné problémy, vyskytnúť sa však uňho môže dysplázia bedrového kĺbu.
Priemerne sa dožíva veku 9 – 11 rokov.

Výchova
Bernardína treba vychovávať od útleho veku a striktne. Učí sa pomalšie, ale má výbornú pamäť. Základom je citlivý prístup, dôsledné a zrozumiteľné vysvetlenie, v žiadnom prípade nie násilím.

Život s plemenom bernardín
Bernardín je pes veľký, potrebuje okolo seba veľa priestoru. Je vhodný na chovanie vonku v zateplenom koterci, potrebuje však blízkosť svojho majiteľa. Dôležité je dopriať mu voľný pohyb a kontakt s majiteľom, nechať ho vybehať do sýtosti. Nepotrpí si na nejaké veľké športové výkony, uspokojí sa s prechádzkami v kľude a pohode.

Zdroj: wikipedia, www.dogbreedinginfo.com , www.wikipedia.sk