Musical Canine Freestyle je aktivita pri ktorej psovod predstaví svojho psa v nevšednej roli tanečníka, ktorý za sprievodu hudby predvádza krátku zostavu tanečných cvikov a trikov.

História Musical Canine Freestyle
Táto disciplína sa začala formovať približne okolo roku 1989 súbežne v Kanade,Spojených štátoch, v Anglicku a v Holandsku. Vznikla spojením tréningu poslušnosti a lásky k hudbe.
Prvé oficiálne zoskupenie Musical Canine Sports International vzniklo v roku 1991 v Britskej Kolumbii (Kanada), čoskoro začali vznikať ďalšie zoskupenia v USA aj v Anglicku, každé malo svoje vlastné triky i kostýmy. Disciplínu Musical Canine Freestyle preslávili rôzne zvieracie talentové show a teší sa obľube po celom svete.

Dôležité kritériá v Musical Canine Freestyle
Výber vhodnej hudby je v tejto disciplíne veľmi dôležitý a nemal by sa podceňovať. Rovnako dôležité v hodnotení porotou je, aby sa pes so psovodom držali pri predvádzaní jednotlivých trikov hudby. Pokiaľ pes prestane reagovať na hudbu, stráca body.

Dva druhy Musical Canine Freestyle
Existujú dva druhy tejto disciplíny – Freestyle Heeling a Musical Freestyle. 

* Freestyle Heeling je zamerané na schopnosť psa stáť na zadných labkách zatiaľ čo sa psovod hýbe v rytme hudby a predvádzajú spoločne rôzne triky. Pes a psovod sa držia v tesnej blízkosti a tancujú v rôznych smeroch, diagonálne, tam aj späť do rytmu pripravenej hudby. Pohybové aktivity, ktoré sa vymykajú schopnosti stáť na zadných nie sú povolené.

* Musical Freestyle je zameraný na predstavenie pohybových trikov a talentov psa so psovodom za sprievodu hudby. Ich súčasťou môže byť aj heeling. Medzi populárne triky na záver predstavenia patrí skok psa do náručia psovoda.

Súťaže Musical Canine Freestyle
Existuje množstvo spolkov a organizácií, ktoré sa podieľajú na regulácii pravidiel súťaží Musical Canine Freestyle, najznámejšie sú World Canine Freestyle Organization

v USA, Paws 2 Dance Canine Freestyle Organization v Kanade či Canine Freestyle GB v Anglicku.
Vo všeobecnosti súťaží jeden psovod s jedným psom, no je možnosť súťažiť i s viacerými psami, či dokonca v tíme.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: wikipedia

Mushing je jazda so psím záprahom, pri ktorej dvaja a viacerí psi v postrojoch ťahajú na špeciálnych saniach alebo vozíku svojho psovoda, nazývaného mushera. Táto aktivita nie je u nás zatiaľ veľmi podporovaná.

História mushingu
Táto disciplína je veľmi stará. Je známa z čias minimálne dve tisíc rokov pred Kristom a s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla v severnej Amerike a na Sibíri, kde pôvodní obyvatelia využívali psy na ťahanie ťažkých nákladov. Francúzi po svojom príchode do severnej Ameriky v 16. storočí zistili, že psy skutočne uľahčia človeku prácu a stali sa prvými európskymi mushermi v severnej Amerike. Psie záprahy sa tak stali i v Novom Francúzsku bežným prostriedkom prepravy. Francúzi používali počas jazdy na záprahu pokrik „Marche!“.

Ako vznikol názov mushing?
Keď Angličania v roku 1759 porazili Francúzov v anglicko-francúzskej bitve, Angličanom sa zapáčil spôsob prepravy záprahom, ktorý videli u Francúzov a z francúzskeho „Marche!“ si spravili vlastný pokrik“Mush!“, ktorý sa stal základom pre názov tejto disciplíny.

Mushing, Zlatá horúčka a neslávne slávny rok 1925
Počas Zlatej horúčky sa mushing rozšíril na Yukon i na nové územie USA, Aljašku.
S pomocou psieho záprahu sa v roku 1911 Nór Roald Amundsen stal prvým človekom, ktorý dosiahol Južný Pól.
Ešte pred prvou svetovou vojnou sa mushing rozšíril i do Európy, v Nórsku sa napríklad využíval na výpravy do prírody ale najmä počas vojny ako prostriedok na prepravu zásob vojakom v horách.
Do svetovej histórie sa zapísala výprava dvadsiatich musherov a stopäťdesiatich psov, ktorá v roku 1925 za päť a pol dňa prešla 1085 km, aby doviezla na Aljašku sérum proti diftérii a zachránila tak mesto Nome od epidémie. Mushing sa na Aljaške stal národným športom.

Mushing v súčasnosti
Táto disciplína sa v súčasnosti využíva prakticky na ťahanie rôznych nákladov, rekreačne ako forma pohybu vonku a v prírode, ktorá sa v poslednej dobe teší veľkej obľube u rodín s deťmi, a súťažne.

Svetové asociácie mushingu
Zastrešujú ju dve svetové asociácie – IFSS (International Federation of Sleddog Sports) a ISDRA (International Sled Dog Racing Association), ktoré v súčasnosti vyvíjajú snahu o zaradenie mushingu medzi Olympijské disciplíny.

Súťaže v mushingu
Mushing má svoje silné zastúpenie v Severnej Amerike, v Severnej Európe a v Alpách, na Slovensku nie je tento šport zatiaľ veľmi rozvinutý.
Medzi najvýznamnejšie súťaže v mushingu patrí Finnmarksløpet v Nórsku, Iditarod na Aljaške, La Grande Odyssée vo Francúzsku a Švajčiarsku, Yukon Quest na Aljaške a Yukone.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: wikipedia

Mondioring je športový kynologický výcvik podľa medzinárodného skúšobného poriadku Mondio Ring, zameraný na cvičenie prvkov poslušnosti ale i prvkov na cvik obrany na figurantovi.

Pôvod mondioringu
Pôvod disciplíny mondioring je v slovách mondio = svetový, medzinárodný, teda sa jej môžu zúčastniť psi z celého sveta a ring = kruh, resp. cvičiaca plocha, na ktorej sa výcvik odohráva, ale i myšlienka, že jednotlivé disciplíny  – poslušnosť, skoky a obrana sa robia bez prerušenia.  

 História mondioringu 
Mondioring má pôvod v troch krajinách – vo Francúzsku, Belgicku a Holandsku, kde pred viac ako sto rokmi začali vznikať spolky, ktoré preverovali, na akej úrovni poslušnosti psi sú a aké sú ich povahové vlastnosti, na rôznych miestach, za rôznych podmienok. Úlohou psovoda, resp. figuranta je dostať psa do takej situácie, v ktorej sa musí ihneď rozhodnúť, či dačo podniknúť alebo sa stiahnuť a utiecť. Hodnotí sa rýchlosť a dravosť psa pri jednotlivých zákrokoch za maximálneho tlaku na jeho psychiku. Nároky na výkonnosť psa boli v jednotlivých krajinách spočiatku chápané rozdielne, postupne sa však zjednotili až sa konečne podarilo stanoviť skúšobný poriadok a v roku 1987 sa konal prvý medzinárodný turnaj mondioringu.
Postupne sa mondioring rozšíril i do ďalších krajín Európy, priazeň si získal vo Švajčiarsku,  Španielsku, Portugalsku, Taliansku, Švédsku, i v ČR. Touto disciplínou možno dosiahnuť dobrú socializáciu a plnú ovládateľnosť psov, vďaka čomu sa teší veľkej obľube v ozbrojených zložkách, armáde, či na polícii.

Pravidlá mondioringu
Všetky cviky mondioringu podliehajú veľmi prísnym pravidlám. Sú obmedzené iba jedným povelom a časovým limitom a rozhodujú o nich dvaja rozhodcovia a jeden komisár. Na rozdiel od iných skúšok, ktoré možno zložiť i samostatne, skúšku mondioringu nie je možné zložiť mimo súťaže.

Mondioring na Slovensku
V Čechách je táto disciplína na celkom dobrej úrovni, no i na Slovensku ju možno trénovať,  v Moste pri Bratislave a v Prievidzi.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: www.mondioring.wbl.sk

High jump je výskok do výšky, pri ktorom sa pes snaží vyskočiť čo najvyššie za zavesenou návnadou. Vyžaduje si maximálnu sústredenosť a opatrnosť psa, pretože častokrát práve pri tejto aktivite dochádza k zraneniam.

Pravidlá aktivity High Jump
Keďže sa jedná o výskok na zavesenú návnadu, vyhráva pes, ktorý vyskočí čo najvyššie, zachytí návnadu a udrží sa na nej v záhryze minimálne päť sekúnd. Bežne dosahované výšky sú približne 1,5 m až 2 m. Táto disciplína nie je vhodná pre psov s horšou priestorovou orientáciou, pretože tu hrozí riziko vážnejších zranení.

Spracovala: Veronika Shaughnessy

Hang time je aktivita, pri ktorej sa pes výskokom do výšky zachytí visiacej návnady v minimálnej výške 1,5 m a snaží sa na nej udržať čo možno najdlhšie. Časy sa merajú a častokrát vedia skutočne prekvapiť. Táto aktivita patrí medzi silové psie športy.

Jedna hodina sa považuje za špičkový výkon. Po celú dobu výkonu tejto disciplíny je pes na vôdzke.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: vycvik.sk

Bikejoring je rekreačná aktivita, podobná skijoringu a canicrossu, pri ktorej ťahá pes v postroji cyklistu ťažným lanom. Aktivita je dôkazom maximálnej oddanosti a poslušnosti psa k psovodovi. Pozor, je zakázané uskutočňovať ju na verejných komunikáciách.

Plemená vhodné na bikejoring
Na túto aktivitu sa hodia plemená vhodné na akékoľvek iné ťažné športy, najčastejšie to býva sibírsky či aljašský husky, malamut, samojed, pitbul alebo tiež pointer, vhodné je však akékoľvek plemeno, ktoré sa vie naučiť ťahať záťaž.

Výcvik bikejoringu
Aby sme psa mohli začať učiť na bikejoring, v prvom rade musí mať pes zvládnutý výcvik základnej poslušnosti. Dôležitým prvkom výchovy je tiež navykanie psa na iné zvieratá. Treba ho naučiť, aby sa ovládal keď zbadá mačku, bažanta či iného psa a nerozbehol sa hneď za nimi. Psa postupne navykáme na pohyb vedľa bicykla až napokon ho naučíme na povel „go“ bežať pred bicyklom.

Terén
Pri bikejoringu je terén veľmi dôležitý. Nemali by sme ho vykonávať na asfaltovom povrchu, pretože môže dôjsť k poruche pohybového aparátu vášho miláčika. Bikejoring je dokonca na cestných komunikáciách zakázaný a hrozí zaň pokuta. Pre túto aktivitu sú vhodné lesné a poľné cestičky, na ktorých nehrozí vážnejšie riziko úrazu, hoci táto aktivita je istým spôsobom vždy rizikovou.

Nepodceňujme predvídavosť
Sám cyklista sa musí naučiť predvídať. Musí si všímať okolie a dopredu sa naučiť zhodnotiť situáciu, pretože z bicykla sa pes veľmi ťažko ovláda.

Výbava 
Základom výbavy pre bikejoring je kvalitný horský bicykel vo výbornom technickom stave, odpružené ťažné lano cca 3 m dlhé, ktorým bude pes spojený s bicyklom, postroj pre psa, odporúča sa typ „turist“ alebo „sprint“, nuž a pre jazdca tiež cyklistická prilba, chrániče a vhodná obuv.

Podmienky
Tréningy bikejoringu by mali byť založené na pravidelnosti, tréning raz do týždňa nie je dostačujúci. Nemali by prebiehať v príliš teplom počasí, pričom za príliš teplé počasi sa považuje teplota nad 15° C. Nesmieme zabúdať na pitný režim psa i jazdca počas tréningov.

Bikejoring na Slovensku
Bikejoring na Slovensku zastrešuje Slovenský zväz psích záprahov a hoci nie je veľmi rozvinutý, postupne si získava svojich fanúšikov a teší sa čoraz väčšej obľube.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: psicky.estranky.sk, wikipedia.en

Agility je kynologická disciplína, no predovšetkým je to hra. Jej cieľom je, aby psovod previedol psa cez parkúr v čo možno najlepšom čase a bez chýb. Je vhodná pre všetkých psov, bez ohľadu na ich vek či výšku.

Základné princípy agility 
Agility sa vykonáva v parkúre 20 x 40 m s očíslovanými prekážkami, ktorých môže byť pätnásť až dvadsať. Parkúr sa vždy stavia iný, psovod so psom ho majú možnosť vidieť tesne pred pretekmi, vždy je to výzva ako pre psa tak i pre psovoda. Agility sa vykonáva bez obojku a vôdzky a je založená na vzťahu a dôvere medzi psom a psovodom. Dôležitým pravidlom je, že počas behu cez parkúr sa psovod nesmie svojho psa dotknúť, inak bude diskvalifikovaný. Psa však môže navádzať  pokrikmi alebo ukazovaním rukami či celým telom.
Vyhráva tím, ktorý zvládne prekonať prekážky na parkúre v čo najlepšom čase a bez trestných bodov.

História agility 
História agility sa viaže k roku 1978, kedy bol na výstave Cruft v Londýne predstavený ako program pre divákov. Okamžite si získal obľubu u divákov a stal sa celosvetovo žiadaným.
V súčasnosti sa organizuje vo forme národných pretekov, no dosiahol tiež medzinárodnú úroveň – pod záštitou FCI sa pravidelne konajú Majstrovstvá sveta, ktorých  sa môžu zúčastniť i štáty, ktoré nie sú členmi FCI.

Agility na Slovensku
Na Slovensku sa agility začalo vyvíjať začiatkom deväťdesiatych rokov kedy bol založený prvý agility klub „Slovenský klub agility“ (SKA). Postupne začali vznikať menšie – miestne kluby po celom Slovensku a bola založená Asociácia slovenských klubov agility (ASKA).

V súčasnosti existuje na Slovensku niekoľko úspešných agility klubov, ktoré nás reprezentujú na európskej i svetovej úrovni.

Skúšobné poriadky agility
Agility vychádza z dokumentu Reglement FCI pre agility, na ktorom sú založené všetky národné skúšobné poriadky. Základom agility sú organizátori, súťažiaci a rozhodcovia a prebieha na základe presne stanovených pravidiel.

Skúšky agility
V závislosti od náročnosti parkúru sa rozlišujú tri úrovne skúšky agility, od A 1 po A 3. Na základe úrovne skúšky agility sú potom rozostavané i prekážky.

Prekážky agility
Existujú prekážky skokové, ktoré môžu byť vo forme jednoduchej prekážky, múru, kruhu alebo ďalekého skoku. Za priebežné prekážky považujeme slalom a tunely, tunely môžu byť pevné alebo latkové. Za najťažšie prekážky sú považované prekážky s kontaktnými zónami, ktorými sú kladina, Á-čko a hojdačka. U psov nepatria medzi veľmi obľúbené. V niektorých parkúroch sa vyskytuje i prekážka vo forme stola. Prekážky sú výškovo nastaviteľné a upravujú sa podľa kategórie psa na small, medium a large.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj: dobrypes.sk, wikipedia

FCI skupina
Plemeno Zlatý retriver sa v FCI nachádza v skupine 8, v sekcii 1 pod číslom 111.

Pôvod
Zlatý retríver má pôvod v žltom retríverovi, ktorý sa narodil z čiernych retríverov pravdepodobne privezených z Newfoundlandu koncom 19. storočia do Spojeného kráľovstva. Lord Tweedmouth ho skrížil s dnes už neexistujúcim tweedskym vodným španielom a v roku 1868 prišli na svet prvé šteniatka. V chove zlatého retrívera úspešne pokračoval vicomt Harcout a pani Charlesworthová. Britský Kennel Club toto plemeno oficiálne uznal v roku 1903, v roku 1913 bol založený prvý klub a dnešný názov – Zlatý retríver bol prijatý v roku 1920.
Pôvodne bol Zlatý retríver vyšľachtený pre poľovné účely. Vďaka svojej dobrosrdečnosti a priateľskej povahe si rýchlo získal priaznivcov a stal sa obľúbeným rodinným psom. Je však tiež výborným vodiacim, terapeutickým či záchranárskym psom.

Popis
Zlatý retríver je stredne veľký, proporcionálne vyvážený elegantný pes kvadratického formátu. Má rovný chrbát, hlboký hrudník, predné i zadné končatiny svalnaté a rovné, bedrá zaoblené. Jeho hlava je primerane úmerná veľkosti jeho tela. Stredne veľké oči sú tmavohnedé, mandľového tvaru, s dobrosrdečným pohľadom, ňufák je čierny, v staršom veku alebo niekedy tiež po zime mu ňufák môže zružovieť. Stredne dlhé uši nosí zvesené, nasadené sú vo výške očí, sú pokryté jemnou krátkou srsťou. Chvost je nasadený i nesený v úrovni chrbtovej línie, nie je zahnutý. Srsť zlatého retrívera pozostáva z hladkej alebo mierne zvlnenej srsti a hustej jemnej podsady. Na končatinách vytvára zástavy. Srsť je vodeodolná. Farba srsti je prípustná vo všetkých odtieňoch zlatej a krémovej, povolené sú slabé biele znaky na hrudi.
Priemerná váha Zlatého retrívera je od 27 do 36 kg.
Priemerná výška Zlatého retrívera – psa je 56 – 61 cm, fenky 51 – 56 cm.

Povaha Zlatého retrívera
Zlatý retríver je inteligentný, poslušný, dobre ovládateľný spoločenský pes, známy svojou kľudnou a zodpovednou povahou. Je veľmi priateľský, považuje sa za jedno z najvhodnejších plemien pre rodiny s deťmi. Svojho pána a jeho rodinu nadovšetko miluje a je jej nesmierne oddaný. Je veľmi viazaný na človeka, potrebuje neustálu spoločnosť, inak veľmi trpí. S inými psami či s ostatnými domácimi miláčikmi si rozumie dobre, nevyvoláva konflikty. K cudzím ľuďom je príjemný, nikdy nebýva agresívny. Z tohto dôvodu sa nehodí ako strážny pes.
Zlatý retríver je vodný pes, vodu miluje, miluje však i kaluže a blato, v ktorom sa rád vyčľapká, odporúča sa preto na prechádzke s ním si ustriehnuť, kam beží.
Pri správnej výchove a venovaní sa mu z neho získate najlepšieho priateľa celej rodiny.

Starostlivosť o Zlatého retrívera
Srsť Zlatého retrívera treba pravidelne prečesávať a kefovať, najlepšie hrebeňom s prírodnými štetinami, čím sa zo srsti odstránia odumreté chlpy a stimuluje sa jej prirodzené premasťovanie. Kúpeme podľa potreby. Tiež mu treba pravidelne zastrihávať chĺpky v okolí zvukovodu, zastrihávať mu pazúriky a kontrolovať mu oči a uši kvôli možným infekciám a zuby kvôli zubnému kameňu.

Zdravie
Toto plemeno môže ako jedno z ťažších plemien trpieť dyspláziou bedrového kĺbu alebo tiež očnými ochoreniami.
Priemerná dĺžka života Zlatého retrívera je 13 – 14 rokov.

Výchova
Keďže sa jedná o veľmi inteligentné a poslušné plemeno, jeho výchova nie je náročná. Dôležité však je začať s ňou odmalička a byť dôsledný, majiteľ Zlatého retrívera musí  tomuto plemenu venovať dostatok času i pozornosti. Primeranou výchovou z neho vyrastie spoľahlivý, slušný a poslušný pes.

Život s plemenom Zlatý retríver
Zlatý retríver sa najlepšie hodí do rodinného domu so záhradou, kde bude mať dostatok priestoru na pohyb a výbeh. Pokiaľ má pri dome koterec, mal by byť dobre izolovaný, aby psa ochránil pred mrazom i príliš horúcim počasím. Možno ho chovať aj v byte, pokiaľ je dostatočne veľký a priestranný na chov plemena takejto veľkosti.
Mali by sme mu zabezpečiť pravidelné, dostatočne dlhé prechádzky, miluje tiež vodu ale nepohrdne ani behom popri bicykli.

Spracovala: Veronika Shaughnessy
Zdroj:  dogbreedinfo.com, sk.wikipedia.org